Kozičky

Podali: Ľudovít Gál a Pavol Dobšinský z Gemera; rozpráva Janko Botto.

Počujte, deti, počujte, poviem vám jednu rozprávku!

V jednej hore, v jednom domčeku bývala raz jedna koza so svojimi mladými. Starala sa ona o svoje mladé ako každá mať. Nedala im ani von vychodiť, bála sa, že by ich tam dakde vlk zjedol. Keď von vyšla dačo doniesť, dobre ich dnu pozatvárala, aby ani vietor k nim prísť nemohol. V tej istej hôrke býval aj jeden vlk pľuhavý. Ten si na ne vše zuby ostril, ale to všetko dosiaľ nadarmo.

Jeden raz sa matka vyberá od nich a povedá im:

„Deti moje, deti, tu vás zase za jeden čas zamknem. Neotvárajteže nikomu, len keď sa vám ja ohlásim takto: Kozičky, kozičky, otvorte mi dvierka! Nesiem vám na rožkoch sienka, v pyšteku vodičky a v cecíčkoch mliečka! Vtedy mi otvorte!“

A s tým odišla.

Vlk to pod oblôčkom všetko vypočúval, a keď už mať bola preč, začal na dvere klopať:

„Kozičky, kozičky, otvorte mi dvierka! Nesiem vám na rožkoch sienka, v pyšteku vodičky a v cecíčkoch mliečka!“

Kozičky počúvajú.

„Ej,“ povedá, „to je nie naša mamička, lebo naša mamička tenšie spieva. Choďže ho preč, skiaď si prišiel; my ti neotvoríme.“

Vlk odišiel od jedu zavýjajúci:

„Počkajte len, počkajte, veď vy mne hneď otvoríte.“

Bežal on rovno k jednému kováčovi.

„Počuješ ty, či by si mi nevedel moje hrdlo na tenšie spraviť, dobre by som ti zaplatil?“

„Ej, prečo nie,“ povie kováč, „len ho sem na nákovadlo.“

Tu si vlk priloží a dvaja mu začnú naň mlátiť, kým len takým tenkým hlasom nezačal kričať ako cap, keď ho za živa derú.

„Dosť, dosť, už bude dosť tenkô!“

Milý vlk, takto vymuštrovaný, si ostril zuby ako na istô. Išiel ku tým kozičkám a klopal na dvere:

„Kozičky, kozičky, otvorte mi dvierka! Nesiem vám na rožkoch sienka, v pyšteku vodičky a v cecíčkoch mliečka!“

Ale kozičky mu zas len odpovedia:

„Ej, choďže ho preč, ty si nie naša mamička, lebo naša mamička ešte tenšie spieva.“

Vlka malo roztrhnúť od jedu, keď si musel prázdne pysky oblizovať. Šiel on zase k tomu kováčovi, že by mu hrdlo ešte na tenšie skoval. Dvaja mu zase zo dvoch strán naň mlatky mlátili, kým takým hlasom ako koza nepišťal:

„No,“ povedá, „prestaňte, dobre je už!“

Zaplatil kováčovi a vybral sa ku kozičkám. Príde predo dvere, zaklepe a zavolá:

„Kozičky, kozičky, otvorte mi dvierka! Nesiem vám na rožkoch sienka, v pyšteku vodičky a v cecíčkoch mliečka!“

Tu sa milé kozičky nazdali, že to ich vlastná matka, otvorili, vlk — ham, naraz schytí jedno, druhô a zje. To tretie, ako vidí, čo sa robí, hybaj do pece! Ta vlk nemohol, lebo sa nespratal za ním.

Po nečase, keď už vlk, pánbohvie, kde bol, príde mať a vidí dvere pootvárané, krvi plno a deti nikde! Naraz zdúpnela tam od strachu a dala sa do nariekania:

„Ach, deti moje, deti, čože ste ma nepočúvali, čože si ja už teraz bez vás počnem!“

Vtom sa vytiahne to tretie kozíča z pece — triaslo sa ešte i teraz ako prút — a vyrozprávalo svojej matičke s plačom, ako sa to všetko s nimi zviedlo. Matka, keď videla, že ešte aspoň jedno dieťa má, trochu sa uspokojila.

A tak sa potom len s tým jedným tešievala, a teší sa až dosiaľ, ak nezomrela.^[19]