Pecko-sprostáčik

Rozprávali B. Němcovej Janko a Miko Sochoríkovci, Juro Šulek a Štefan Márton z Trenčianskej.

V jednej dedine žil človek, sprostáčik ako na to treba. Nebol nikdy ďalej, „ako dve míle za pec“; preto ho volali i Peckom. Úbohý Pecko bol každému imä za posmech, každý kút ním vytreli, mohli na ňom orať aj brániť; on ale neublížil ani tej muške.

Raz ide si ti do kostola, a tu počuje, ako pán farár káže:

„Kto pôjde cestou tŕňovou, ten príde do neba.“

Keď milý sprostáčik domov prišiel, riekol si žene:

„Žena moja, ja idem do neba!“

„A veďže si idi, sprosták, ty osol Pána Kristov, ty; aspoň nebudem starať a trápiť sa o teba,“ riekla žena, a upiekla mu čierny podpopolník na cestu, vstrčila mu ho do torby a vyprevadila ho zo dverí.

Pecko, pamätlivý na slová kňazove, nešiel cestou, kadiaľ druhí šli, ale šiel po stranách, cez tŕňa, skáľa a jarky. Ľudia smiali sa mu, ale on na to nepodbal. On si myslel už len na nebo. Dlho potĺkal sa, zodral sa, poudieral sa; no, bolo mu už na skapanie, ale neba nenašiel.

Vyhladovený, vysmädnutý dovliekol sa ku dverám jedného kláštora. Ledva už zdýmajúceho našiel ho tam vrátnik a voviedol dnu. Dali mu jesť, piť a riekli mu, že ak zná pece kúriť, môže mu u nich ešte aj dobre byť. Sprostáčik ale, keď tu videl krásne svetlice a ako mnísi inšie ani nerobia, len modlia sa, jedia, pijú a po záhrade prechádzajú sa, nemyslel si inak, len že to raj, že je už i sám v tom nebi. A veru, keď najedli sa páni, dostával aj on misku plnú; akživ takých jedál ani neovoňal, akživo nebolo mu tak dobre. Tu ani nezadieral sa doňho nik a on strovil svoje jedlo v pokoji, kde len páčilo sa mu.

Raz tak zaliezol si so svojou plnou miskou do priestrannej chodby, kde visel zo steny starý drevený krucifix. Pecko sadol si k nemu, dlho díval sa naň, až vyrieklo sa mu, ale tak ľútostne:

„Neborák, ale si ty chudý! Prečo teba tu v tom nebi aspoň nenachovajú, ako svedčí sa? Poď a jedz so mnou!“

S tým pristrčil misku bližšie ku krížu, položil k nej svoju lyžicu aby Pánu Kristu, ako hosťovi, prednosť dal. A z kríža nahnul sa Kristus a zajedol si s ním. Od toho času Pecko vždy so svojou miskou chodil pod Umučenie a sám neokúsil jedla, kým neponúkol i Pána Krista. Nikto o tom nevedel. Mníchovia chodili modliť sa do kostola, potom každý po svojej práci a žiaden neozrel sa o starý drevený kríž a sprostáčika pri ňom.

Raz vrátnik hľadal na čosi Pecku a tu našiel ho sedieť v priestrannej chodbe pod starým krížom. Ale na kríži videl Krista v nebeskej žiare a počul, ako sprostáčikovi povedá:

„Dnes budeš ty u mňa na hostine!“

I bežal vrátnik k prevorovi a rozpovedal mu, čo videl a slyšal. Mnísi, ako v predesení, bežali všetci do chodby, vzali sprostáčika medzi seba, doviedli ho do najpeknejšej svetlice a tam povypytovali sa ho na všetko. Keď im Pecko všetko verne rozpovedal, tu poznali, že je to človek Bohu milý a že ho Boh chce k sebe povolať. Pripravili ho na smrť a milý sprostáčik ešte v ten deň pokojne skonal.