Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

O krásnej Ibronke 7+

Rozprávka rozpráva o dievke, ktorá stretáva záhadného frajera s temným tajomstvom. Príbeh obsahuje prvky záhady, strachu a premeny. AI
Morálne ponaučenie AI: Pravda a odvaha sú dôležité, aj keď prinášajú ťažkosti.

Podali: Janko Kaderiak z Asódu pri Pešti a Ľudo Reuss z Veľkej Revúcej.

Chodili v jednej dedine dievky na priadky, všetky do jedného pokrajného domu. Každá už mala frajera, kremä krásna Ibronka nie. Ľúto jej bolo, že ona jediná nemá s kým ani preriecť, počím druhé dievčence žartovali sa, nazabávali sa do dobrej vôle so svojimi záletníkmi. A tie druhé ju aj domŕzali, žeby si ho trebárs zo slamy uplietla, keď tak nemá žiadneho záletníka. A raz čo ti neurobili? Vzali snopok zo strechy, pripravili do kabanky, klobúk na to zastrčili a tak postavili ku nej na lavicu, že to vraj jej záletník.

Namrzená Ibronka len tak prehodila:

„Veď keby už len prišiel voliaky, čo by priam čert bol!“

A páč ti ho len! Ešte toho večera prišiel šuhaj driečny na priadky a zasadol si vedľa krásnej Ibronky. Prichodil potom každý večer, držal sa ako pán, všeličo na preslinky rozdával, aj sviece na svetlo prinášal pre všetky; ale iba okolo Ibronky točil sa a pekne jej dvoril. Dievčence počali jej ho už závidieť. Ibronka rástla až do neba od samej radosti, kedykoľvek pozrela na driečneho šuhaja. Kremä jedno nezdalo sa jej pri ňom, že nikdy nemohla vyvábiť z neho, kto by bol, odkiaľ by bol a že čo raz vyprevádzal ju z priadok, vždy pred polnocou zmizol jej z očú, ani nezbadala ako a v ktorú stranu.

Radila sa ona jednej starej ženy, ako by to bolo navliecť, že by dozvedela sa, kto je, skade je ten jej frajer. Stará žena poradila jej, aby nakrútila hodné klbko pradiva, a keď frajer bude odchodiť, pripäla mu koniec niti o šaty, a kadiaľ niť za ním zbrúsi sa z klbka, tatam aby šla.

Ibronka urobila tak hneď na druhý večer, keď ju milý záletník vyprevádzal. Počím zbrúsenú niť namotala zase v klbko za ním, priviedlo ju to na cmiter ku samým dverám kostnice. Kľúčovou dierkou nazrela sa tadnu. A tu čo ti nevidí? Jej premilený záletník, kde čo ešte našiel trocha umrelčiny na kostiach, tú driapal dolu a robil z toho sušienky a čo také na preslinky a z kostí vytáčal sviece. Preľakla sa náramne a ušla domov. Nikdy viac potom neukázala sa na priadkach![68]

Ale jej už raz darmo bolo ukrývať sa pred frajerom. O polnoci raz postavil sa jej on sám pod oblôčkom na komôrke a zavolal:

On:

„Čože si videla, čože si videla, keď si za mnou do cintorína bežela?“

Ona na to:

„Čože by som povedala, keď som ja nič nevidela?!“

On:

„Keď nepovieš, umrie ti brat!“

Ona:

„A keď umrie, ležať bude.“

Ešte v tú noc do rána umrel jej brat a pochovali ho. Po pohrebe na polnoc postavil sa frajer zase do oblôčka.

On:

„Čože si videla, čože si videla, keď si za mnou do cintorína bežela?“

Ona:

„Čože by som povedala, keď som ja nič nevidela?!“

On:

„Keď nepovieš, umrie ti sestra!“

Ona:

„A keď umrie, ležať bude.“

Ešte v tú noc do rána umrela jej sestra a pochovali ju. A tak umrel potom krásnej Ibronke otec, umrela i mať. Ostala na tom svete sama opustená ako tá bylina v poli.

Ibronka už potom iba susedov zvolala a poručila im ako naposledok:

„Hľaďteže, moji milí susedia, keď ja umriem, neprenášajte vy moju truhlu ponad prah cez dvere, ani nedajte udrieť truhlou tri razy o prah, ale dajte popod prah jamu vykopať a tou dierou vytiahnite moju truhlu von z domu. A zapriahnite do kočíka toho koníčka, čo ešte v staji máme a pochovajte ma tam, kde ten koník so mnou zastane!“

Stalo sa, čo stať sa malo. Ešte naposledok ustanovil sa frajer pod oblok.

On:

„Čože si videla, čože si videla, keď si za mnou do cintorína bežela?“

Ona:

„Čože by som povedala, keď som ja nič nevidela?!“

On:

„Keď nepovieš, umrieš i ty!“

Ona:

„A keď umriem, ležať budem!“

Ešte v tú noc do rána dokonala aj krásna Ibronka. Susedia ju poobliekali, ako si sama kázala. Potom ju vložili do truhly[69] a truhlu popod domový prah prevliekli i vyložili na kočík a pustili toho koníčka s ňou, kadiaľ sám ísť chcel. Koníček zaviezol truhlu na krížne cesty a tam zastal, akoby ho bol prikoval. Tam teda na krížnych cestách zahrabali krásnu Ibronku.

A to bolo v zimný čas.

Keď otvárala sa jar a kvietky vykvitať počali, vyrástla aj Ibronka z hrobu. Vyrástla ona v krásnu ľaliu a veľmi utešene zakvitla prekrásnym bielym kvetom. Viezol sa tadiaľ na koči mladý pán a zazrel tú krásnu ľaliu.

„Hej, pohonič, zastaň! A ty, Miško,“ volal na svojho mládenca, „skoč dolu z koča a odtrhni tamto tú ľaliu!“

Mládenec skočil k hrobu, ale ako chcel odtrhnúť ľaliu, tá mu spopred očú zmizla.

„Pane,“ povedá, „tuná už kvetu niet!“

„Čo, vari sa ti marí a či si vlčiu tmu dostal?“ hovorí pán. „Veď odtiaľto vidím tú ľaliu. Pohonič, ty mu ju ukáž! A zrezka sa majte!“

Ale tu aj pohonič darmo skočil z kozlíka. Len ako čo by mu bolo mrklo v očiach, tak nič nevidel, keď k hrobu kročil. A pánovi ešte vždy tam pred očima belela sa tá ľalia. Skočil si teda sám po ňu a odlomil ju hneď, len akoby sama bola dala sa mu do ruky. Položil si ju za klobúk, a keď prišiel domov, zavesil klobúk so všetkým na klin; navečeral sa dobre, ani nič nezvýšil a ľahol si spať.

Okolo polnoci strasie sa ľalia za klobúkom a urobí sa z nej krásna panna a začne po stole i po skrini hľadať a hovorí:

„Tu jedli, tu pili; mne nič nezvýšili.“

A keď nič nenašla, zatriasla sa znovu a bola ľaliou ako prv za klobúkom.

Na ráno vstane pán a tu mu po stole aj v skrini všetko sprevracané. Hneď vzal mládenca na prísnu otázku, že kto mu to v noci chodil po svetlici. Ale ten, čo by ho bol zabil, ale ani nikto druhý nevedel nič.

„No, veď ono vykvitne, čo je to!“ hovoril pán mládencovi. „Ale ak by to ešte aj na druhú noc takto malo byť a ty o tom nič nebudeš vedieť, nuž o hlavu kratší budeš!“

Na tú druhú noc pozoroval už mládenec z bočnej izby kľúčovou dierkou na všetko. O polnoci vidí, ako okolo toho klobúka robí sa svetlo, ľalia sa strasie a premení v krásnu pannu. Všetky skrine zdulovala, a keď naposled kus koláča našla, nuž preriekla:

„Tu jedli, tu pili; i mne dač zvýšili.“

Zajedla si chutne. Potom nahla sa nad spiaceho pána a tri razy ho bozkala. Len čo striasla sa, bola zasa ľaliou ako prv za klobúkom.

Ráno mládenec vyrozprával pánovi všetko. Pán pokrútil hlavou, ale neriekol nič; iba potom večer kázal kuchárovi nahotoviť na stôl dobrých jedál a dobrého vína. Pomyslel si: „Sám presvedčíš sa najlepšie.“ V noci robil sa, ako by spal, ale nespal. Keď prišla polnoc, zasvitlo to, z ľalie urobila sa krásna panna, čo celá svetlica ožiarila sa od nej. Keď videla jedlá, nápoje na stole, uradovaná preriekla.

„Tu jedli, tu pili; ver aj mne zvýšili.“

Najedla sa, napila sa do chuti a šla rovno k pánovej posteli. Ako nahla sa nad neho, pán ju uchytil cez poly a nepustil viac. Dosť ona premieňala sa mu na žabu, na jaštericu, na hada, na všakové tvory na svete, on si ju nepustil a povedal:

„Nepustím ťa, duša drahá, nepustím; kým zase takou pannou nebudeš, akou si prv bola a kým mi nesľúbiš, že pôjdeš za mňa!“

Naveľa, naveľa stala sa z nej znovu krásna Ibronka; ale kremä pod tou výminkou sľúbila sa mu, ak nikdy nepôjde s ňou do kostola. Aj zosobášiť sa dali len doma.

Žili oni pekne spolu, tak ako to Pán Boh prikázal. A mali aj dieťa — krásne dievčatko, len akoby matke z oka bolo vypadlo. Prečo ho inak ani nepozvali, iba po matke, krásnou Ibronkou.

Ale milá mater v kostole len nebola a nebola. Naveľa, naveľa počal jej muž dohovárať, prečo ona kostol ešte zďaleka obchodí. A že vraj každá statočná matka vedie si dieťa sama do kostola pred Pána Boha, kremä ona nikdy. Nuž na veľa dohovárania raz potom sama povedala:

„Poručeno Bohu, už len pôjdem i ja!“

Ako modlila sa v tom kostole — ale nemohla ani dobre modliť sa od strachu — , zazrela toho svojho dávňajšieho frajera, ako kukal na ňu a zaryhotal sa jej spoza oltára. Hneď vedela, že to so všetkým dobre nebude! I veru, keď vychodila z kostola, tam postavil sa jej k boku, ako keď dakedy z tých priadok odprevádzali sa, a pošeptal jej:

„Už po sedemdesiatich siedmich krajinách vo všetkých kostoloch zhľadal som ťa; konečne viem, kde si. Vidíme sa na večer!“

Ako prichodila polnoc, postavil sa jej do obloka a opýtal sa:

On:

„Čože si videla, čože si videla, keď si za mnou do cintorína bežala?“

Ona:

„Čože by som povedala, keď som ja nič nevidela?“

On:

„Keď nepovieš, umrie ti dieťa!“

Ona sa preľakla, dobre hneď srdce v nej nepuklo. A teraz vyrozprávala mu všetko, čo tam v tej kostnici videla. Ako dorozprávala, priam dušu pustila a ten frajer zmizol, ani nikdy viac nebolo o ňom chyrovať nič. Ibronka leží zas na krížnych cestách pochovaná. Kto tadiaľ ide, vzdychne si za ňou. Ale doma teší malá dievčinka utrápeného otca, že keď dorastie, nezahanbí sa, veru, za svoju mamičku, ale bude aj z nej taká hodná krásna Ibronka.

[68] Podľa Kaderiaka i podľa mojej matkinho rozprávania doviedlo klbko dievčinu ku kostolným dverám, kde cez kľúčovú dierku videla, ako čert, ten jej frajer, piekol si dieťa na oltári nad zažatými voskovicami. Ona zariekla sa navždy ísť do kostola. — Názov tejto povesti podľa Reussa: Čertu oddaná panna. P. Dobšinský.

[69] do trúny

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podali: Janko Kaderiak z Asódu pri Pešti a Ľudo Reuss z Veľkej Revúcej. V jednej dedine chodili dievky na priadky, všetky do jedného pokrajného domu. Každá už mala frajera, iba krásna Ibronka nie. Ľúto jej bolo, že ona jediná nemá s kým ani porozprávať sa, zatiaľ čo ostatné dievčatá sa žartovali a zabávali sa v dobrej nálade so svojimi záletníkmi. A tie druhé ju aj dobiedzali, že si si ho trebárs zo slamy uplietla, keď tak nemá žiadneho záletníka. A raz, čo ti neurobili? Vzali snopok zo strechy, pripravili ho do kabanky, klobúk na to zastrčili a tak postavili ku nej na lavicu, že to vraj je jej záletník. Namrzená Ibronka len tak prehodila: „Veď keby už len prišiel niekto, čo by priam čert bol!“ A hľa, prišiel! Ešte toho večera prišiel šuhaj driečny na priadky a zasadol si vedľa krásnej Ibronky. Prichádzal potom každý večer, držal sa ako pán, všeličo na preslinky rozdával, aj sviece na svetlo prinášal pre všetky; ale iba okolo Ibronky sa točil a pekne jej dvoril. Dievčence začali jej ho už závidieť. Ibronka rástla až do neba od samej radosti, kedykoľvek pozrela na driečneho šuhaja. Len jedno sa jej na ňom nezdalo, že nikdy nemohla z neho vyzistiť, kto je, odkiaľ je a že keď ju raz vyprevádzal z priadok, vždy pred polnocou zmizol jej z očí, ani nezbadala ako a ktorým smerom. Radila sa s jednou starou ženou, ako by to bolo možné zistiť, aby sa dozvedela, kto je, odkiaľ je ten jej frajer. Stará žena jej poradila, aby nakrútila pekné klbko pradiva, a keď frajer bude odchádzať, pripla mu koniec nite o šaty, a kadiaľ niť pôjde z klbka, tam má ísť. Ibronka urobila tak hneď na druhý večer, keď ju milý záletník vyprevádzal. Potom zbrúsenú niť namotala zase do klbka a sledovala ju. Priviedlo ju to na cintorín ku samým dverám kostnice. Kľúčovou dierkou nazrela dnu. A čo nevidí? Jej premilený záletník, kde čo ešte našiel trocha umrelčiny na kostiach, tú driapal dolu a robil z toho sušienky a rôzne veci na preslinky, a z kostí vyrábal sviece. Preľakla sa veľmi a ušla domov. Nikdy viac potom sa neukázala na priadkach. Ale už bolo zbytočné, aby sa ukrývala pred frajerom. O polnoci raz stál jej on sám pod oblôčkom na komôrke a zavolal: On: „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou do cintorína bežala?“ Ona na to: „Čo by som povedala, keď som nič nevidela?!“ On: „Keď nepovieš, umrie ti brat!“ Ona: „A keď umrie, ležať bude.“ Ešte v tú noc do rána umrel jej brat a pochovali ho. Po pohrebe na polnoc stál frajer zase pod oblôčkom. On: „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou do cintorína bežala?“ Ona: „Čo by som povedala, keď som nič nevidela?!“ On: „Keď nepovieš, umrie ti sestra!“ Ona: „A keď umrie, ležať bude.“ Ešte v tú noc do rána umrela jej sestra a pochovali ju. A tak potom umrel krásnej Ibronke otec, zomrela aj matka. Ostala na svete sama opustená ako bylina na poli. Ibronka potom iba susedov zvolala a poručila im ako posledné: „Pozrite, moji milí susedia, keď ja umriem, neprenášajte moju truhlu ponad prah cez dvere, ani netrúste truhlou trikrát o prah, ale dajte pod prah vykopať jamu a tou dierou vytiahnite moju truhlu von z domu. A zapriahnite do kočíka toho koníka, čo ešte v staji máme, a pochovajte ma tam, kde ten koník so mnou zastane!“ Stalo sa, čo sa malo stať. Ešte naposledy sa frajer postavil pod oblôčok. On: „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou do cintorína bežala?“ Ona: „Čo by som povedala, keď som nič nevidela?!“ On: „Keď nepovieš, umrieš aj ty!“ Ona: „A keď umriem, ležať budem!“ Ešte v tú noc do rána zomrela aj krásna Ibronka. Susedia ju obliekli, ako si sama priala. Potom ju vložili do truhly a truhlu popod domový prah prevliekli a vyložili na kočík, ktorý pustili s koníkom tam, kam sám chcel ísť. Koník zaviezol truhlu na krížne cesty a tam zastal, akoby ho prikovali. Tam teda na krížnych cestách pochovali krásnu Ibronku. A to bolo v zimnom čase. Keď sa otvárala jar a kvietky začali kvitnúť, vyrástla aj Ibronka z hrobu. Vyrástla v krásnu ľaliu a veľmi utešene zakvitla prekrásnym bielym kvetom. Viezol sa tadiaľ na koči mladý pán a zazrel tú krásnu ľaliu. „Hej, pohonič, zastaň! A ty, Miško,“ volal na svojho mládenca, „skoč dolu z koča a odtrhni tamto tú ľaliu!“ Mládenec skočil k hrobu, ale keď chcel odtrhnúť ľaliu, tá mu spred očí zmizla. „Pane,“ povedal, „tu už kvetu niet!“ „Čo, vari sa ti sníva alebo si dostal vlčiu tmu?“ hovorí pán. „Veď odtiaľto vidím tú ľaliu. Pohonič, ukáž mu ju! A vyrazte sa!“ Ale pohonič darmo skočil z kozlíka. Len čo mu mrklo v očiach, nič nevidel, keď kráčal k hrobu. A pánovi sa stále pred očami belila tá ľalia. Skočil si teda sám po ňu a hneď ju odlomil, akoby sa mu sama dala do ruky. Položil si ju za klobúk a keď prišiel domov, zavesil klobúk so všetkým na klin; navečerala sa dobre, ani nič nezvýšil a ľahol si spať. Okolo polnoci sa ľalia za klobúkom zatriasla a premenila sa na krásnu pannu, ktorá začala po stole i po skrini hľadať a hovorí: „Tu jedli, tu pili; mne nič nezvýšili.“ A keď nič nenašla, zatriasla sa znovu a bola zase ľaliou za klobúkom. Na ráno vstane pán a tu má po stole aj v skrini všetko rozhádzané. Hneď vzal mládenca na prísnu otázku, kto mu to v noci chodil po svetlici. Ale ten, čo by ho bol zabil, ani nikto iný nevedel nič. „No, veď ono sa ukáže, čo to je!“ hovoril pán mládencovi. „Ale ak by to ešte aj na druhú noc takto bolo a ty o tom nič nebudeš vedieť, tak o hlavu kratší budeš!“ Na druhú noc už mládenec pozoroval z bočnej izby kľúčovou dierkou všetko. O polnoci vidí, ako okolo toho klobúka sa robí svetlo, ľalia sa zatrasie a premení sa na krásnu pannu. Všetky skrine prehľadala a keď naposledy našla kúsok koláča, preriekla: „Tu jedli, tu pili; i mne niečo zvýšili.“ Zajedla si chutne. Potom sa naklonila nad spiaceho pána a trikrát ho pobozkala. Len čo sa zatriasla, bola zasa ľaliou za klobúkom. Ráno mládenec vyrozprával pánovi všetko. Pán pokrútil hlavou, ale nič nepovedal; iba večer kázal kuchárovi pripraviť na stôl dobré jedlá a dobré víno. Pomyslel si: „Sám sa presvedčíš najlepšie.“ V noci sa tváril, akoby spal, ale nespal. Keď prišla polnoc, zasvietilo to, z ľalie sa stala krásna panna, ktorá celú svetlicu osvetľovala. Keď videla jedlá a nápoje na stole, spokojne preriekla: „Tu jedli, tu pili; ver aj mne zvýšili.“ Najedla sa, napila sa do sýtosti a šla rovno k pánovej posteli. Keď sa naklonila nad neho, pán ju chytil za ramená a nepustil viac. Dosť sa premieňala na žabu, jaštericu, hada a rôzne tvory na svete, on si ju nepustil a povedal: „Nepustím ťa, duša drahá, nepustím; kým nebudeš zase takou pannou, akou si bola na začiatku, a kým mi nesľúbiš, že pôjdeš za mňa!“ Naveľa naveľa sa z nej znovu stala krásna Ibronka; ale pod tou podmienkou sľúbila, že nikdy nepôjde s ňou do kostola. Aj zosobášili sa len doma. Žili pekne spolu, tak ako to Pán Boh prikázal. A mali aj dieťa — krásne dievčatko, ktoré bolo ako vypadnuté z matkinho oka. Prečo ho inak ani inak nevolali, iba po matke, krásnou Ibronkou. Ale milá matka do kostola len nechodila a nechodila. Naveľa naveľa začal jej muž dohovárať, prečo ona kostol ešte stále obchádza. A že vraj každá statočná matka vedie dieťa sama do kostola pred Pána Boha, len ona nikdy. Nuž po mnohých dohováraniach raz povedala: „Poručeno Bohu, už pôjdem aj ja!“ Ako sa modlila v kostole — ale nemohla sa ani dobre modliť od strachu — zazrela svojho dávneho frajera, ako na ňu kuká a zaryhotal sa jej spoza oltára. Hneď vedela, že to so všetkým dobre nebude! A veru, keď vyšla z kostola, tam sa jej postavil k boku, ako kedysi, keď ju z priadok vyprevádzal, a pošeptal jej: „Už po sedemdesiatich siedmich krajinách vo všetkých kostoloch som ťa hľadal; konečne viem, kde si. Vidíme sa večer!“ Keď prišla polnoc, postavil sa jej pod oblôčkom a opýtal sa: On: „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou do cintorína bežala?“ Ona: „Čo by som povedala, keď som nič nevidela?“ On: „Keď nepovieš, umrie ti dieťa!“ Ona sa preľakla, dobre, že jej hneď srdce neprasklo. A teraz mu vyrozprávala všetko, čo tam v kostnici videla. Keď dorozprávala, priam dušu vypustila a ten frajer zmizol, a už nikdy viac o ňom nebolo počuť. Ibronka leží zas na krížnych cestách pochovaná. Kto tadiaľ prejde, vzdychne si za ňou. Ale doma teší malá dievčinka utrápeného otca, že keď vyrastie, nezahanbí sa, veru, za svoju mamičku, ale bude taká hodná a krásna Ibronka. [68] Podľa Kaderiaka i podľa rozprávania mojej matky doviedlo klbko dievčinu ku kostolným dverám, kde cez kľúčovú dierku videla, ako čert, ten jej frajer, piekol si dieťa na oltári nad zažatými voskovicami. Ona sa zariekla navždy neísť do kostola. — Názov tejto povesti podľa Reussa: Čertu oddaná panna. P. Dobšinský. [69] do truhly

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: II

Poradie v zväzku: 35

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/35

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Jozef Ozimy, Peter Kovalič, Peter Beskid, Michal Vanek, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth