O hlúpej žene 7+

Vekové odporúčanie: 7+ ×

Obsahuje hrozbu smrti a zakopanie, bez detailnej krvi.

Citlivý obsah:

smrt blizkeho 1/3

nasilie fyzicke 1/3

krutost trest 2/3

strach hrozba 2/3

unosa zajatie 0/3

hlad opustenie 0/3

krv poranenie 0/3

kanibalizmus 0/3

nadprirodzene motivy 1/3

diskriminacia stereotypy 0/3

sexualny subtext 0/3

Počula Božena Němcová od slúžky Marky z Trenčianskej v Bal. Ďarmotách.

Jeden muž mal hlúpu ženu. Opýtala sa ho raz:

„Mužíček môj, len načo je tebe tá múka tam hore na padláši a toľko bravčoviny a slaniny v kochu?“

„Či vieš, ženička moja,“ odpovedal muž, „tú múku, až bude treba, zamiesiš a tá bravčovina a slanina bude do kapusty.“

„A čože to máš v tom starom hrnčeku pod posteľou?“

„Ej, to sú tekvicové jadrá; až pôjde tadiaľto hrnčiar, začarujeme ich za nový hrniec.“

Boli to ale peniaze. Muž ale znajúc, že jeho žena nemáva všetkých doma, nechcel jej nič zjaviť o peniazoch.

Druhý deň ráno odchádzal muž do roboty a prikázal žene, aby mu vyčistila a popresúšala háby a všetko do poriadku uviedla, večer že vráti sa.

„Vyčistím, mužíčku, všetko, nestaraj sa,“ vyprevádzala ho žena.

Ledva bol muž preč, šiel okolo chalupy hrnčiar s plným vozom hrncov. Len čo ho milá žena zazrela, uchytila spod postele starý hrniec, ako s tými tekvicovými jadry, vybehla pred dvere a volala za hrnčiarom:

„Hej, človiečku, človiečku, čakajte, idem s vami na čary!“

„A na čože by ste chceli čaru spraviť?“ spytuje sa hrnčiar.

„Tuto na tekvicové jadrá; dávno ich už môj muž pre vás nechával, aby ste nám dali za ne nový hrnček.“

Hrnčiar, vidiac miesto jadier peniaze, vedel hneď, čo to má za kupeckyňu pred sebou. Chválil jadrá, že sú pekné, že bude z nich veľa hodných tekvíc, zložil žene z pol voza hrncov na zem. A tá od radosti dobre z kože nevyskočila. Hrnčiar odišiel s peniazmi a žena hrnce nastokla na koly v plote popri jednodruhom. Jeden maličký nespratal sa jej už na plot. I začala volať na hrnky:

„Pomknite sa, pomknite! Či nevidíte, že tento maličký nemá miesta?“

Hrnce ale nechceli sa pomyknúť. Vzala palicu, a ak mlátila, tak mlátila do nich, až črepy ďaleko lietali. Keď ich všetky roztrepala, nastrčila ten maličký na kôl a veľmi uprizerala sa, ako tomu tam pekne, ako ona to šumne vykonala.

Potom šla do kuchyne, zobrala mäso z komína, vzala i slaninu, všetko zaniesla do záhrady a poprikrývala tým hlavy kapusty. Netrvalo to dlho, prišli psi a požrali mäso i slaninu. Rozhnevala sa na nich hlúpa žena, vzala kyj a vyhnala čertov zo záhrady. Vlastného psa ale chytila za uši, zavliekla do pivnice a priviazala k čapu na sude.

„Tu mi ho budeš, na reťazi v chládku za pokutu. Či vieš?“ hovorila.

Ale ani to dobre nedopovedala, už milý pes vytrhol čap — a bol ten už z chládku. Víno ale? To valilo sa zo suda potokom! Milá žena vybehla na padláš pre múku, poznášala ju dolu a všetku do toho zamiesila.

Keď to všetko tak dobre vykonala, pripomenula si ešte, že má mužove šaty vyčistiť. Šla teda do komory, povynášala všetky kabáty, nohavice, kamizoly, čiapky, širice, kabanice, bundy; namočila, namydlila to a poskladala do zvárky. Navrch dala popola, zvarila v kotle vodu a ozvárala. Potom pekne všetko vyplákala, piestom statočne vyprala, vyžmýkala a povešala na plot.

Po nečase ide ti milý mužík už domov. Vybehla mu v ústrety a chválila sa mu, čo všetko celý deň porobila a ako všetko do poriadku uviedla. Mužovi iste vlasy dubkom vstávali, keď to všetko počul a videl. Ale čo jej urobiť? Či ju zabiť, či vyhnať do sveta, či čo s ňou?

„Ej, žena, Parom ti do duše, veď si ty sprostá ako baraní roh!“ zvolal mrzute, a ako mohol, tak jej na päť prstoch vyložil, čo to narobila. „Ale je už darmo,“ doložil, keď trocha opamätal sa, „teraz len chytro, či by sme nemohli dohoniť toho hrnčiara, to by nám vyplatilo všetku škodu. Ty idi na ľavý bok, ja idem na pravý bok; ak ho ty skôr zazrieš, zavolaj na mňa, a ak ho ja skôr uvidím, zavolám na teba.“

Rozbehli sa. O chvíľku začala žena kričať:

„Hoj, hoj, mužu, chytro pobehni, už ho mám, toho pľuhavca!“

Muž bežal na výlomkrky, a keď pribehol k žene, videl, že drží objaté strašidlo v maku.

„Jaj, Bože, už je to do porazenia s touto hlúpou ženou! Čože ja už, hriešny človek, mám s ňou urobiť?“

Ako tak stene nad ňou, príde mu voľač na um.

„Ženička moja,“ začal okolo nej starostlivým hlasom, ako by inšie na hlave nemal, kremä jej šťastie, „ženička moja, či si nepočula, že bude vojna s Turkom a že musia aj ženy do ohňa?“

„Jaj, beda, mužíček môj zlaturenký! A či to naozaj?“ zvolala žena a už triasla sa ako osika.

„Nuž veru naozaj. A bála by si sa ísť na Turka?“

„Bodaj skapal pohan, — veru bála!“

„No, neboj sa, veď ťa ja skryjem, že ťa nenájdu.“

„Ach, skryže ma, skry, môjže ty premilý, zlaturenký mužíčku!“ prosila sa mu a spínala ruky.

Tu vzal ju muž pod pazuchu a šiel s ňou do hory. V hore vykopal jamu, ženu zahrabal do nej až po krk, takže jej len hlava von trčala. Ešte na to natrhal machu, nazbieral lísťa a pekne jej hlavu obložil a zasypal. Potom jej prikázal, aby ani necekla, ani nehla sa, a odišiel domov.

Žena, neborká, trčala tam naozaj ako peň v hore, ani necekla. Prišla aj noc, a ona tichá, nemá, myslela si, že to ináč ani byť nemôže. Tu naraz slyší hlasy, vidí svetlo mihať sa a prichodí to vždy bližšie a bližšie. Boli to zbojníci, vracali sa práve zo zboja. Keď prišli až k nej, zastavili sa a vodca hovoril:

„Tuná sme istí, a tu si môžeme aj peniaze rátať a deliť. Dajteže to svetlo tamto na ten peň!“

Ten peň ale, na ktorý zbojníci svetlo dali, bola ženina hlava.

Zbojníci vysypali na pažiť hromadu peňazí a čítali, po koľko z nich má dôjsť sa každému. Ako najlepšie čítajú, začne tu neďaleko nich ozývať sa bolestne:

„Jaj, jaj, jaj!“

Prišiel na nich strach; svetlo vyhasili, všetko tam nechali a každý kadiaľ kratšie do húšťavy; rozutekali sa na všetky strany. To jajkanie ale pochádzalo od zakopanej ženy. Svetlo na jej hlave dohorievalo a začalo ju páliť; jajkala od bolesti. Zbojníci ale nazdávali sa, že to tam spod zeme bohvie čo za mátoha vyskočí na nich, alebo že už zo všetkých strán obkolesení sú. Dali vystrašiť sa, ako kto má plané svedomie. Ani tí nikdy viac nevrátili sa na to miesto.

Mužovi ale nedalo doma to pokoja. Ani usnúť nemohol, že čo predsa tá jeho žena v tej hore robí. Bolo mu jej akosi ľúto. Schytil sa ako podstrelený z postele a na svitaní už bol tam v hore. Keď ho videla žena prichodiť, volala naňho radostne:

„Hľa, mužíček môj, či som ti nevyrobila viac peňazí, ako som dala za hrnčeky?!“

Keď muž videl tam tie hromady zlatých peňazí, zabudol na všetko, čo medzi nimi stalo sa. Vyhrabal ženu zo zeme a odviedol si ju domov.

Nakúpili si zase múky, vína, bravčoviny a slaniny; kúpili si nové háby a nový dom. A že mali hodne peňazí, mali napotom — ako to u bohatých ináč ani nemohlo byť — obadva dosť rozumu!