Tetka smrť 7+

Rozprávka opisuje dievku, ktorá sa bojí samoty a stretáva sa s tajomnou starou tetkou. Príbeh má strašidelné prvky a varovanie pred neznámym. AI
Morálne ponaučenie AI: Nedôvera k neznámym môže zachrániť život.

Podal Pavel Dobšinský z Gemerskej.

Kde bolo, kde nie, o to netrápte sa; len či tak bolo, ako vám poviem.

Bola jedna dievka a bývala s druhými ľuďmi v jednom domčeku, kdesi ďaleko pod temnými smrečinami. Bola ona už hodná a takto aj do roboty súca; ale čože, keď naľakala sa každého šustu tak, že od ľaku ani nedýchala. Doma osamote ostať, alebo bez druhých dakde ísť, čo priam za bieleho dňa — to by nebola urobila ani za svet. A keď zvečerilo sa, to už ani predo dvere vykuknúť!

Len tu raz na Vianoce poberali sa všetci na utiereň. Milej strachotke neprichodilo ani s nimi do ďalekého kostola takto na polnoc putovať, ani samotnej doma ostať.

„Ale veď to vraj nič. Ostaň ty len doma, a keď bála by si sa už veľmi, vyjdi na priedomie zavolať: Dakto, dakto, poď ku mne! Nuž príde k tebe voľakto a budete dvaja.“

Takáto reč domácich pozdala sa dievke a ostala doma, bo bála sa tej utierne a že keď len naozaj dakto príde k nej, budú dvaja bez strachu.

Sedí si ona, sedí sama jediná pod kozubom a prikladá na oheň. Zrazu začne voľač v ohni sipieť a syčať. Ona trhne sa, akoby už všetky strigy mleli sa dolu kochom. „No ale, veď je vraj nič; nebudem sama,“ pomyslela si. Ako ju domáci naučili, vybehla von a zavolala na priedomí do tretice:

„Dakto, dakto, poď ku mne! Dakto, dakto, poď ku mne! Dakto, dakto, poď ku mne!“

„Idem, idem; len navar kaše!“ ozvalo sa jej tam z tých temných smrečín.

Ona vbehla dnu; nabrala, zmyla a pristavila tej kaše na kozub. Zakryla si oči dlaňami, aby už ani nevidela okolo seba; len kedy-tedy prežmurkla okom pomedzi prsty, keď druhou rukou na oheň prikladala alebo jedlo v hrnku miešala. Zrazu začne v tej kaši: vú — vú — fú, fuč, fuč! Strhla sa; no ale trocha spamätala sa, že to nebodaj kaša už dovára sa a fučká. Vybehla teda von a volala:

„Kaša fučí, kaša vrie; dakto, dakto, poď ku mne!“

„Idem, idem; len daj do nej omasty!“ ozvalo sa jej to zase z tých temných smrečín.

Ona vnišla dnu, vyhrnula kašu na misu, dala do nej omasty a vybehla zase von a volala:

„Naša kaša na mise; dakto, dakto, poď ku mne!“

„Idem, idem; len prikry a daj na stôl!“ ozvalo sa jej po tretie z tých temných smrečín.

Ona vnišla, prikryla a niesla na stôl. Len čo misu položila a oči zdvihla, tu ti jej už sedí za stolom jedna stará tetka a vraví:

„Dievka moja, sadni si!“

Nuž milá dievka sadla si a jedli spolu tú kašu.

Ako jedia, našej dievke len to v hlave vrčí, kadiaľ tá tetka dnu prišla a ako. I veru opýta sa:

„Ale tetuško, kadiaľ ste vy dnu prišli?“

„Jaj, dievka moja, takých zámkov niet na svete, cez ktoré by som sa ja neprešmykla!“

„Nuž ale ako ste prešmykli, keď to vo dverách ani nevrzglo?“

„Jaj, dievka moja, ako ja chodím, to ani nešuchne, ani nebuchne, ani to nik neobadá!“

Ako dojedajú, obzerá si milá dievka tú tetku od päty do hlavy a rečie:

„Ej, tetuško, aké vy máte nohy dlhé!“

„Jaj, dievka moja, veď tie odrazu z kraja na kraj sveta dokročia!“

„Ej, tetuško, aké vy máte aj ruky dlhé!“

„Jaj, dievka moja, veď na tom svete niet tak ďaleko nikoho, koho by tie nedočiahli!“

„Ej, tetuško, ale aké vy máte aj oči veliké!“

„Jaj, dievka moja, veď tie vidia každého červiačika, nie to ešte človiečika, čo by kde bol utiahnutý!“

A keď vtom naša tetka poslednú lyžicu kaše prehltala a v papuli jej zhrkotalo, nuž milá dievka triasla sa už ako osika a vykríkla:

„Jajže, tetko, vy strašné zuby máte!“

„A ty abys’ vedela, že tie každého zjedia: aj teba zjem — ham!“

Bolo po dievke! Domáci našli ju bez duše a o tetke ani chýru, ani znaku.

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podal Pavel Dobšinský z Gemera. Kde bolo, kde nebolo, o to sa netrápte; len či tak bolo, ako vám poviem. Bola jedna dievka a bývala s inými ľuďmi v jednom domčeku, kdesi ďaleko pod tmavými smrekmi. Bola už dobrá a taká, čo sa do práce hodí; ale čo z toho, keď sa bála každého šumu tak, že od strachu ani nedýchala. Doma osamote zostať alebo bez druhých niekam ísť, čo priam za bieleho dňa – to by nikdy nespravila. A keď sa zotmelo, už ani pred dvere nevykukla! Len raz na Vianoce všetci išli na polnočnú omšu. Milá bojazlivá dievka nechcela ísť s nimi do ďalekého kostola o polnoci ani ostať sama doma. „Ale veď to vraj nič nie je. Ostaň ty len doma, a keď by si sa už veľmi bála, vyjdi na priedomie a zavolaj: Dakto, dakto, poď ku mne! Nuž príde k tebe niekto a budete dvaja.“ Taká reč domácich sa dievke zapáčila a ostala doma, lebo sa bála tej omše a zároveň verila, že keď naozaj niekto príde, nebudú sama. Sedela si teda sama pod kozubom a prikladala do ohňa. Zrazu začalo niečo v ohni syčať a prskať. Trhla sa, akoby sa všetky čarodejnice zliezli dolu komínom. „No ale veď je to vraj nič; nebudem sama,“ pomyslela si. Ako ju domáci naučili, vybehla von a zavolala na priedomí trikrát: „Dakto, dakto, poď ku mne! Dakto, dakto, poď ku mne! Dakto, dakto, poď ku mne!“ „Idem, idem; len navar kašu!“ ozvalo sa jej z tých tmavých smrekov. Vbehla dnu, nabrala, umyla a pristavila kašu na kozub. Zakryla si oči dlaňami, aby už ani nevidela okolo seba; len občas prežmurkla okom pomedzi prsty, keď druhou rukou prikladala do ohňa alebo miešala jedlo v hrnci. Zrazu sa v kaši ozvalo: vú – vú – fú, fuč, fuč! Strhla sa, ale trochu sa spamätala, že to možno kaša už dovára a fučí. Vybehla von a volala: „Kaša fučí, kaša vrie; dakto, dakto, poď ku mne!“ „Idem, idem; len daj do nej masť!“ ozvalo sa jej zase z tých tmavých smrekov. Vbehla dnu, vyhrnula kašu na misu, pridala do nej masť a vybehla von a volala: „Naša kaša na mise; dakto, dakto, poď ku mne!“ „Idem, idem; len prikry a daj na stôl!“ ozvalo sa jej po tretí raz z tých tmavých smrekov. Vbehla dnu, prikryla a niesla na stôl. Len čo položila misu a zdvihla oči, tu už za stolom sedela stará tetka a hovorí: „Dievka moja, sadni si!“ Milá dievka si sadla a jedli spolu tú kašu. Ako jedli, dievke stále v hlave bzučalo, kadiaľ tá tetka prišla dnu a ako. A naozaj sa opýtala: „Ale tetuško, kadiaľ ste vy prišli dnu?“ „Jaj, dievka moja, takých zámkov niet na svete, cez ktoré by som sa ja neprešmykla!“ „Nuž ale ako ste sa prešmykli, keď dvere ani nevrzgli?“ „Jaj, dievka moja, keď ja chodím, nič ani nešuchne, ani nebuchne, ani si to nik nevšimne!“ Keď dojedali, dievka si tetku obzerala od päty po hlavu a povedala: „Ej, tetuško, aké máte nohy dlhé!“ „Jaj, dievka moja, tie dokážu kráčať od kraja až na kraj sveta!“ „Ej, tetuško, aké máte aj ruky dlhé!“ „Jaj, dievka moja, na svete niet nikoho tak ďaleko, koho by nedočiahli!“ „Ej, tetuško, ale aké máte oči veľké!“ „Jaj, dievka moja, tie vidia každého červíka, nieto ešte človeka, čo by sa niekde ukrýval!“ A keď tetka prehltla poslednú lyžicu kaše a v hrdle jej zhrkotalo, dievka sa už triasla ako osika a vykríkla: „Jaj, tetko, vy máte strašné zuby!“ „A ty by si mala vedieť, že tie každého zjedia: aj teba zjem – ham!“ Bolo po dievke! Domáci ju našli bez duše a o tetke ani stopy.

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 1958

Údaje o rozprávke

Zväzok: III

Poradie v zväzku: 9

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 1958

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/9

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová