Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Stratený chlapec 7+

Rozprávka rozpráva o chlapcovi, ktorého musí chrániť pred dotykom zeme. Mlynárkina dcéra mu pomáha a zažívajú spolu čarovné dobrodružstvo. Príbeh zdôrazňuje vernosť a odvahu. AI
Morálne ponaučenie AI: Vernosť a odvaha vedú k vyslobodeniu a šťastiu.

Podal Aug. Horislav Škultéty od Rimavy.

Bol raz jeden veľmi, ale veľmi bohatý pán, taký bohatý, že o počte svojho bohatstva ani sám nevedel. Hja, nuž ale čože mu bolo zo všetkého toho bohatstva, keď nemal potomka, ktorému by bol to svoje bohatstvo poručil. A úfať sa mu tiež nebárs mohol, lebo veru už bol viacej starý, ako mladý. Neboráčik, každý od boha deň chodieval aj so svojou paňou do kostola a tam modlieval sa na kolenách Pánu Bohu, aby mu aspoň jedného syna požehnal.

Naveľa, naveľa cítila sa jeho pani predsa. Nádeja bola veliká a prípravy na krštenie ešte väčšie. Ako už to dieťa narodiť sa malo, prisnilo sa pánovi, že bude chlapec, ale že ho tak musia varovať, aby do dvanásteho roku zeme ani nedotkol sa, bo že hneď skape.

Dobre. Narodí sa chlapec pekný, utešený. Pán hneď a hneď dal zaopatriť deväť pestúnok, ktoré mali ho varovať radradom. A prísne im prihrozil, aby ho len na zem nezložili, ba zeme ani dotknúť nedali sa mu nikdy. Pestúnky pánov rozkaz statočne zachovali, takže chlapcovi už len dakoľko dní chýbalo do dvanástich rokov a zeme ešte ani nedotkol sa. Ustavične ho iba na rukách nosili, alebo v pozlátistej kolíske kolísali. Už pán začal k bohatej hostine robiť prípravy, ktorou chcel zasvätiť jedináčkovo vyslobodenie spod tej ťažkej sudby.

Tu naraz strhne sa na dvore veľký krik. Pestúnka, čo chlapca práve vtedy na rukách zabávala, chcela skoro zvedieť, čo to za krik. Všetečnica, zabudne sa! Položí chlapca na zem a díva sa z izby von oblokom do dvora, i zadíva sa, ako teľa na nové vráta, na tých, ktorí tam hašterili sa a ten krik robili.

Krik utíšil sa. Varovkyňa chce chlapca zase vziať na ruky. Ale niet vypovedanej veci, ako predesila sa, keď chlapca nikde v izbe nenašla a na pánov rozkaz spamätala sa. Dala sa do hrozného plaču, že pozbehúvalo sa okolo nej všetko, čo len v dome nohy malo. Priletel aj pán, opytujúci sa, čo jej je a či chlapcovi nestalo sa dačo. Varovkyňa iba triasla sa od ľaku a strachu ako osika. Na mnohé dopytovanie už potom akosi horko-ťažko predsa vyvadlovala, čo a ako stalo sa.

Zarmútil sa pán neslýchane, že takto nespodievane stroskotala sa všetka jeho nádeja. Hneď a hneď rozposlal sluhov na všetky strany, aby chlapca hľadali. Rozkazoval, prosil, veľké odmeny sľuboval a dukáty len tak sypal ako grajciare. Hľadali dosť, ale chlapca nikde nájsť nemohli. Tak ten skapal, akoby bol naozaj prepadol sa, akoby ho nikdy ani nebolo bývalo.

O jeden čas zbadal zarmútený pán, že v jednej z jeho najkrajších svetlíc každú noc práve o polnoci voľačo hurtúva a žalostne narieka. Pozorúval on to za istý čas, a keď to neprestávalo, napadla ho veľká vôľa prezvedieť sa o tom; ba prišlo mu na um, či by to ozaj nebol jeho stratený chlapec. Vyhlásil teda, že dá tristo zlatých tomu, kto v tej svetlici čo len jednu noc prenocuje.

Tristo zlatých pekný peniaz, pre chudobného človeka hotová pomoc. Nuž veru ono našlo sa hodne takých, čo vzali sa na to. Ale keď tu prišla dvanásta a začalo to hurtovať, poľakal sa každý a pomyslel si, že je nehodno za tristo zlatých žartovať sa so životom. I nemohol pán prezvedieť sa, čo to hurtuje a plače, či jeho chlapec a či dáka potvora.

Neďaleko panského dvora bývala jedna mlynárska vdovica s troma dcérami. Nebožiatka boli veľmi chudobné a živili sa veru len tak po psote. Povesť o hurte a plači a o tristo zlatých dostala sa aj do ich chudobného domčeka. Tu prerečie najstaršia dcéra k utrápenej materi:

„Matka moja, čo máme vždy len biediť sa? Vari probujem šťastia, pôjdem cez tú jednu noc na vartu; azda voľačo dostriehnem. Tých tristo zlatých dobre zišlo by sa nám, — ačak?“

Matka pokrútila hlavou, kus zamyslela sa; ale naostatok, že ozaj tak biedne živili sa, dovolila dievke probovať.

Išla teda mlynárkina najstaršia dcéra k bohatému pánovi a rozpovedala mu, čo chce.

„Ty by si mala vôľu ísť na vartu?“ prerečie pán. „Dobre, dievka moja, dobre; sprobuj šťastia!“

„Veru sprobujem,“ odpovie táto naradovaná, že jej dovolil. Ale by som vás pekne prosila, keby ste mali tú lásku a rozkázali, že by mi voľačo sebou dali, aby som si kus večere uvarila, lebo som veru od rána nič v ústach nemala.“

Pán hneď zavolal na kuchárku a rozkázal, aby jej dač na uvarenie dala. Kuchárka doniesla za obrátenie[27] všeličoho aj na tri večere. A mlynárkina dievka nabrala si toho tiež nadostač: strovy, omasty, múky, soli, dreva na oheň. Zapálila voskovú sviecu a šla do tej svetlice. Tam si rozložila ohňa na kozube, hrnčíčky pristavila, na stôl prestrela, aj posteľ si popravila. Varila, varila a ani nevedela, ako jej medzitým čas ubehol.

Bije dvanásta. Tu začne čosi po chyži hurtovať a jajkať. Mlynárkina dcéra v strachu díva sa po svetlici a prezerá ju z kúta do kúta. Ale nikde nič, ako na dlani — a len hurtuje a jajká. Zrazu hurt i s jajkaním prestane a pred ňu postaví sa krásny chlapec, spytujúc sa hlasom prívetivým:

„Komuže to varíš?“

„Mne,“ odpovie ona.

Zarmútil sa krásny chlapček a smutným očkom po nej pozerajúc spytuje sa nanovo:

„A komu si to prestrela?“

„Mne,“ odpovie ona zasa.

Krásny chlapček zarmútil sa ešte väčšmi, aj slzy počali mu hrať v sivých očkách.

„A komu si to odpravila?“

„Mne,“ odpovedala mlynárkina dcéra aj na tretie.

Tu krásneho chlapčeka slzy zaliali, zalomil rukami a zmizol.

Ráno vyrozprávala mlynárkina dcéra pánovi všetko, čo vedela. Ale to, že chlapček zarmútil sa nad jej odpoveďami, len pre seba zadržala. Ale že prenocovala v tej svetlici, pán odčítal jej sľúbených tristo zlatých.

Na druhú noc vybrala sa prostredná sestra a staršia jej dala naučenie, čo má robiť a ako má odpovedať. Tá podľa naučenia robila: šla k pánovi, pán jej dovolil; nabrala si strovy, omasty, soli, dreva; zapálila voskovicu, založila oheň, prestrela na stôl, odpravila posteľ a čakala. Keď ukázal sa chlapček a spytoval: „Komu to varíš, komu i to prestrela, komu si to odpravila?“ naveky odpovedala: „Mne, mne, mne!“ Chlapček zas len, ako včera, rozplakal sa, zalomil rukami a — zmizol.

Ona ráno pánovi všetko vyrozprávala, len to zamlčala, ako chlapček rozplakal sa. A pán odčítal aj jej sľúbených tristo zlatých.

Na tretí deň povie najmladšia sestra:

„Ej, sestry moje, keď vám tak dobre vodilo sa, že ste po tristo zlatých doniesli, pôjdem aj ja šťastie sprobovať, azda aj mne Pán Boh pomôže ten strach pretrpieť.“

Matka, keď videla, že dvom starším nestalo sa nič, dovolila aj najmladšej, trebárs ju aj najradšej mala, a už takto so všetkým ani núdzu nemali pri tom peknom zárobčeku.

Aj najmladšia, ako i jej sestry, hlásila sa najprv u pána o dovolenie, vypýtala si dač aj na uvarenie, zapálila voskovicu a odobrala sa večerom do tej svetlice. Tam oheň na kozúbku založila, hrnčíčky pristavila, na stôl prestrela, posteľ odpravila a čakala i v strachu i v nádeji, kedy už tá polnoc privalí sa.

Zrazu udrie dvanásta. Tu začne po svetlici hurtovať a jajkať. Mlynárkina najmladšia dcéra díva sa v strachu po tej svetlici, prezerá ju z kúta do kúta, ale nikde nič, ako na dlani, len hurtuje a jajká. Zrazu hurt i jajkanie prestane a utešený mladý chlapec postaví sa pred ňu a spytuje sa hlasom prívetivým:

„Komuže to varíš?“

Keď tak podívala sa na krásneho chlapčeka, inak si to pomyslela, ako jej sestry, a odpovedala:

„Sebe som si pristavila, ale ak by si chcel, bude aj pre teba.“

Zarmútené čielce chlapcovo hneď začalo sa vyjasnievať a on opýtal sa:

„A pre kohože si to na stôl prestrela?“

„Pre seba som prestrela, ale ak by si mal vôľu, aj pre teba.“

Ako to povedala, ľahký úsmev preletel cez tvár krásneho chlapčeka.

„A pre kohože si to posteľ odpravila?“

„Pre seba, ale ak by páčilo sa ti, aj pre teba.“

Tu chlapček, celkom uradovaný, tľapkajúc rukami, prerečie:

„Ach dobre, dobre si urobila, keď len nezabudla si aj na mňa. Ale počkaj chvíľku, počkaj, prosím ťa ešte. Idem skôr odobrať sa od mojich dobrodincov, čo ma dosiaľ opatrovali.“

Vtom zavial teplý vetríček a naprostred svetlice otvorila sa priepasť hlboká, do ktorej spúšťal sa pekný náš mládenček len tak potichučky, potichučky. Mlynárkina najmladšia dcéra chytila sa za koniec kabátika a pustila sa za ním, kde on to asi pôjde.

Nový svet roztvoril sa im tam pred očami. Napravo tiekla zlatá rieka, naľavo ligotali sa zlaté vrchy a na prostriedku pred nimi rozkladali sa lúčiny zelené, krásne, tisícorakými kvetmi posiate. Chlapček išiel chodníčkom popredku a mlynárkina dcéra dakoľko krokov za ním len tak na prstoch, aby ju dáko nezbadal.

Ako tak idú, prídu k jednej striebornej hore. Sotvaže zblížili sa k nej, vybehli všelijaké zvieratá, hrnuli sa ku mládenčekovi, vyskakovali okolo neho, a on pohladkával si ich prívetive rad-radom. Kým on to tak robil, mlynárkina dcéra odlomila si v tej hore jednu halúzku a zakrútila si ju pekne do šatôčky, aby vraj mala dáku pamiatku.

Šli ďalej a prišli zas ku druhej hore, ktorá bola zlatá. Keď približovali sa k nej, vyletelo nevídané množstvo všelijakých utešených vtáčikov. Tie začali krásne vyspevovať, okolo mládenčeka obletúvať, na plecia, na hlavu mu sadať, a on i tieto ešte na ostatný raz prívetive pohladkával. Mlynárkina dcéra odlomila si zas halúzku a zakrútila do ručníčka, lebo si pomyslela: „Ktovie, či by mi moje sestry uverili, keď im budem rozprávať, kde som bola a čo som videla.“

Keď krásny mládenček takto poodberal sa od všetkých svojich dobrodincov, vrátil sa tým istým chodníčkom, ktorým prišiel; a mlynárkina dcéra zas potichu za ním. A keď prišli k tej diere, chytila sa mu táto za konček kabátika a vyletela s ním do tej svetlice, z ktorej boli pred chvíľkou odišli.

„No, už odobral som sa,“ preriekol chlapček, „teraz už môžeme si aj zavečerať.“

Mlynárkina dcéra položila na stôl, čo bola navarila. Posadali si a najedli sa obidvaja do chuti. Keď najedli sa, prehovoril chlapček:

„A teraz mohli by sme vari už uložiť sa.“

I uložili sa pekne-krásne do odpravenej postele. Ale mlynárkina dcéra položila medzi seba a medzi neho striebornú a zlatú halúzku. A o chvíľku tichý sen obidvom oči zatvoril.

Na druhý deň bolo už slnce hodne vysoko — i mlynárkina dcéra ešte nehlásila sa u pána, ako to boli jej sestry urobili. Pán bol už netrpezlivý; no čakal ešte za dobrý čas. Ale keď ešte ani potom o sebe znať nedala, pomyslel si, že azda zle povodilo sa jej, a šiel ta obzrieť, čo je to, ako je to. Ale dvere boli tuho zamknuté.

Zamknuté dvere dal pán vylámať. A — kto vypovie jeho radosť! — na posteli našiel svojho strateného syna s mlynárkinou dcérou. Práve čo boli prebrali sa zo sna na ten hrmot. Otec radoval sa ako dieťa. A hneď rozkázal k veľkej hostine prípravy porobiť a všetko okolité panstvo povolať, aby prišli a radovali sa s ním.

Syn ale, zhliadnuc pri sebe dve halúzky, s podivením preriekol k mlynárkinej dcére:

„Či si ty so mnou až tam dolu bola? No, keď si mi tak verná, znaj, že si ma vyslobodila. A z týchto halúzok budeme mať dva kaštiele.“

Tu vzal tie dve halúzky, vyhodil ich von oblokom, a v tom okamžení vystavili sa dva veliké kaštiele, jeden zlatý a druhý strieborný, v ktorých potom mlynárkina najmladšia dcéra s vyslobodeným krásnym mladým pánom bývala a býva až dosiaľ, ak ešte nezomrela.

[27] len čo obrátila sa, pod krátkym časom

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podal Aug. Horislav Škultéty od Rimavy. Bol raz jeden veľmi, ale veľmi bohatý pán, taký bohatý, že o množstve svojho majetku ani sám nevedel. Hľa, no ale čo mu bolo zo všetkého toho bohatstva, keď nemal potomka, ktorému by to svoje bohatstvo zveril. A dúfať si tiež nemohol, lebo veru už bol skôr starý než mladý. Nešťastník, každý deň chodieval aj so svojou pani do kostola a tam sa modlil na kolenách Pánu Bohu, aby mu aspoň jedného syna požehnal. Naveľa, naveľa sa jeho pani predsa cítila tehotná. Nádej bola veľká a prípravy na krst ešte väčšie. Keď sa už malo dieťa narodiť, prisnilo sa pánovi, že to bude chlapec, ale že ho musia varovať, aby do dvanásteho roku života zeme ani nedotkol, lebo inak hneď zomrie. Dobre. Narodil sa pekný, utešený chlapec. Pán hneď dal zaopatriť deväť pestúnok, ktoré ho mali neustále strážiť. A prísne im prikázal, aby ho len na zem nezložili a aby sa ho zem nikdy nedotkla. Pestúnky pánov rozkaz statočne dodržiavali, takže chlapcovi už len pár dní chýbalo do dvanástich rokov a zeme sa ešte ani nedotkol. Neustále ho nosili na rukách alebo ho kolísali v pozlátenej kolíske. Už pán začal pripravovať veľkú hostinu, ktorou chcel osláviť vyslobodenie svojho jedináčika spod tej ťažkej kliatby. Tu náhle vypukol na dvore veľký krik. Pestúnka, ktorá chlapca práve vtedy držala na rukách, chcela skoro zistiť, čo to za krik. Všetečnica, zabudla sa! Položila chlapca na zem a dívala sa z izby von oknom do dvora, a zadívala sa ako teľa na nové vráta na tých, ktorí tam hádali sa a robili ten krik. Krik utíchol. Pestúnka chcela chlapca zase zdvihnúť na ruky. Ale nebolo už čo vysvetľovať, keď zistila, že chlapca nikde v izbe nenašla, a na pánov rozkaz sa spamätala. Začala hrozne plakať, až sa okolo nej zbehlo všetko, čo len v dome malo nohy. Priletel aj pán, pýtajúc sa, čo jej je a či sa chlapcovi niečo nestalo. Pestúnka iba triasla sa od strachu ako osika. Na mnohé otázky nakoniec horko-ťažko prezradila, čo a ako sa stalo. Pán sa nesmierne zarmútil, že takto nečakane stroskotala všetka jeho nádej. Hneď rozposlal sluhov na všetky strany, aby chlapca hľadali. Rozkazoval, prosil, sľuboval veľké odmeny a dukáty sypal ako drobné. Hľadali dlho, ale chlapca nikde nenašli. Tak ten skapal, akoby sa naozaj stratil, akoby nikdy ani nebol býval. O nejaký čas pán zarmútený zbadal, že v jednej z jeho najkrajších svetlíc každú noc práve o polnoci niečo šuchoce a žalostne narieka. Pozoroval to istý čas, a keď to neprestávalo, napadlo ho, aby sa o tom dozvedel viac; dokonca mu prišlo na um, či to ozaj nie je jeho stratený chlapec. Vyhlásil teda, že dá tristo zlatých tomu, kto v tej svetlici prenocuje aspoň jednu noc. Tristo zlatých je pekný peniaz, pre chudobného človeka hotová pomoc. Nuž veru, našlo sa veľa takých, čo sa do toho pustili. Ale keď prišla dvanásta hodina a začalo to šuchotať, každý sa polekal a pomyslel si, že za tristo zlatých sa neoplatí žartovať so životom. A tak pán nemohol zistiť, čo to šuchoce a plače, či je to jeho chlapec, alebo nejaká príšera. Neďaleko panského dvora bývala jedna mlynárska vdova s troma dcérami. Nebožiatka boli veľmi chudobné a živili sa veru len tak z núdze. Povesť o šuchote a plači a o tristo zlatých sa dostala aj do ich chudobného domčeka. Tu povedala najstaršia dcéra svojej utrápenej matke: „Matka moja, čo máme stále len biediť sa? Skúsim šťastie, pôjdem tú jednu noc na stráž; možno niečo zbadám. Tých tristo zlatých by sa nám dobre zišlo, však?“ Matka pokrútila hlavou, chvíľu sa zamyslela; ale nakoniec, keď videla, že naozaj žijú biedne, dovolila dcére skúsiť to šťastie. Išla teda mlynárkina najstaršia dcéra k bohatému pánovi a povedala mu, čo chce. „Ty by si mala odvahu ísť na stráž?“ spýtal sa pán. „Dobre, dievka moja, dobre; skús šťastie!“ „Veru skúsim,“ odpovedala šťastná, že jej dovolil. „Ale prosím vás pekne, keby ste mali láskavosť a prikázali, aby mi dali niečo so sebou, aby som si mohla uvariť večeru, lebo od rána som nič nemala v ústach.“ Pán hneď zavolal kuchárku a prikázal, aby jej niečo na varenie pripravila. Kuchárka priniesla za chvíľu všeličoho aj na tri večere. A mlynárkina dcéra si toho tiež vzala dosť: mäsa, omastku, múky, soli, dreva na oheň. Zapálila voskovú sviecu a šla do tej svetlice. Tam si rozložila oheň na kozube, pristavila hrnčeky, na stôl prestrela, aj posteľ si upravila. Varila, varila a ani nevnímala, ako jej medzitým ubehol čas. Bije dvanáta. Tu začne niečo po dome šuchotať a jecať. Mlynárkina dcéra sa v strachu pozerá po svetlici a prezerá ju z kúta do kúta. Ale nikde nič, ako na dlani — len šuchoce a jecá. Zrazu šuchot aj jecanie prestane a pred ňou sa postaví krásny chlapec a spýta sa prívetivým hlasom: „Komu to varíš?“ „Mne,“ odpovie ona. Zarmútil sa krásny chlapček a smutnými očami na ňu hľadí, opýta sa znova: „A komu si to prestrela?“ „Mne,“ odpovie ona znova. Krásny chlapček sa ešte viac zarmútil, aj slzy mu začali hrať v sivých očiach. „A komu si to pripravila?“ „Mne,“ odpovedala mlynárkina dcéra aj na tretíkrát. Tu krásneho chlapčeka slzy zaliali, zalomil rukami a zmizol. Ráno vyrozprávala mlynárkina dcéra pánovi všetko, čo vedela. Ale to, že chlapček sa zarmútil nad jej odpoveďami, si nechala pre seba. Ale že prenocovala v tej svetlici, pán jej odčítal sľúbených tristo zlatých. Na druhú noc sa vybrala prostredná sestra a staršia jej dala poučenie, čo má robiť a ako odpovedať. Tá podľa poučenia konala: išla k pánovi, pán jej dovolil; vzala si mäso, omastok, soľ, drevo; zapálila voskovicu, založila oheň, prestrela na stôl, pripravila posteľ a čakala. Keď sa objavil chlapček a spýtal sa: „Komu to varíš, komu si to prestrela, komu si to pripravila?“ stále odpovedala: „Mne, mne, mne!“ Chlapček sa znova, ako včera, rozplakal, zalomil rukami a zmizol. Ráno pánovi všetko vyrozprávala, len zamlčala, ako chlapček plakal. A pán jej tiež odčítal sľúbených tristo zlatých. Na tretí deň povedala najmladšia sestra: „Ej, sestry moje, keď vám sa tak dobre darilo, že ste priniesli po tristo zlatých, pôjdem aj ja skúsiť šťastie, možno mi Pán Boh pomôže pretrpieť ten strach.“ Matka, keď videla, že starším sestrám sa nič nestalo, dovolila aj najmladšej, ktorú mala najradšej, a už takto so všetkým ani núdzu nemali pri tom peknom zárobku. Aj najmladšia, rovnako ako jej sestry, najprv požiadala pána o dovolenie, vypýtala si niečo na varenie, zapálila voskovicu a večer sa vybrala do svetlice. Tam založila oheň na kozube, pristavila hrnčeky, prestrela na stôl, pripravila posteľ a čakala, v strachu i v nádeji, kedy už príde polnoc. Zrazu udrie dvanáta. Začne po svetlici šuchotať a jecať. Mlynárkina najmladšia dcéra sa v strachu pozerá po svetlici, prezerá ju z kúta do kúta, ale nikde nič, ako na dlani, len šuchoce a jecá. Zrazu šuchot aj jecanie prestane a pred ňou sa postaví utešený mladý chlapec a spýta sa prívetivým hlasom: „Komu to varíš?“ Keď sa pozrela na krásneho chlapčeka, inak si to pomyslela než jej sestry, a odpovedala: „Sebe som si pripravila, ale ak chceš, bude aj pre teba.“ Zarmútené čelo chlapcovo hneď začalo blednúť a on sa opýtal: „A pre koho si to na stôl prestrela?“ „Pre seba som prestrela, ale ak by si chcel, aj pre teba.“ Keď to povedala, ľahký úsmev prebehol cez tvár krásneho chlapčeka. „A pre koho si pripravila posteľ?“ „Pre seba, ale ak by sa ti páčilo, aj pre teba.“ Tu chlapček, celkom usmiaty, tľapkal rukami a povedal: „Ach dobre, dobre si urobila, keď si nezabudla ani na mňa. Ale počkaj chvíľku, prosím ťa ešte chvíľku. Idem sa najprv rozlúčiť s tými, ktorí ma doteraz opatrovali.“ Vtom zavial teplý vetrík a uprostred svetlice otvorila sa hlboká priepasť, do ktorej sa pekný mladík len tak potichu spúšťal. Mlynárkina najmladšia dcéra chytila sa za koniec kabátika a pustila sa za ním, aby videla, kam ide. Nový svet sa im tam otvoril pred očami. Napravo tiekla zlatá rieka, naľavo sa ligotali zlaté vrchy a v strede pred nimi sa rozkladali zelené lúky, krásne, posiate tisíckami kvetov. Chlapček išiel chodníčkom vpredu a mlynárkina dcéra ho ticho nasledovala na špičkách, aby ju nezbadal. Ako tak išli, prišli k jednej striebornej hore. Sotva sa k nej priblížili, vybehlo všeličo zvierat, hrnuli sa ku mládenčekovi, skákali okolo neho a on ich prívetivo hladkal jedno po druhom. Kým to robil, mlynárkina dcéra si z tej hory odlomila halúzku a pekne si ju zaviazala do šatôčky, aby mala nejakú pamiatku. Šli ďalej a prišli ku druhej hore, ktorá bola zlatá. Keď sa k nej priblížili, vyletelo nevídané množstvo rôznych pekných vtáčikov. Tie začali krásne spievať, obletovali mládenčeka, sadali mu na plecia, na hlavu a on ich ešte raz prívetivo hladkal. Mlynárkina dcéra si odlomila ďalšiu halúzku a zaviazala ju do ručníka, lebo si pomyslela: „Ktovie, či by mi sestry uverili, keby som im rozprávala, kde som bola a čo som videla.“ Keď sa krásny mládenček takto rozlúčil so všetkými svojimi dobrodincami, vrátil sa tým istým chodníkom, ktorým prišiel; a mlynárkina dcéra ho ticho nasledovala. Keď prišli k tej diere, chytila sa ho za konček kabátika a vyletela s ním do svetlice, z ktorej pred chvíľou vyšli. „No, už som sa vrátil,“ povedal chlapček, „teraz si môžeme aj večeru dať.“ Mlynárkina dcéra položila na stôl, čo navarila. Posadili sa a najedli sa obaja do sýtosti. Keď dojedli, chlapček povedal: „A teraz by sme sa mohli uložiť.“ I uložili sa pekne do pripraveného lôžka. Ale mlynárkina dcéra položila medzi seba a neho striebornú a zlatú halúzku. O chvíľu ich oboch tichý sen zavrel oči. Na druhý deň bolo slnko už vysoko – a mlynárkina dcéra sa ešte nehlásila pánovi, ako to urobili jej sestry. Pán bol už netrpezlivý, ale ešte čakal. Keď však ani potom o sebe nedala vedieť, pomyslel si, že sa jej možno niečo stalo, a išiel ju skontrolovať. Dvere však boli pevne zamknuté. Zamknuté dvere dal pán vylámať. A – kto by opísal jeho radosť! – na posteli našiel svojho strateného syna s mlynárkinou dcérou. Práve sa prebrali zo sna na ten hluk. Otec sa radoval ako dieťa. Hneď rozkázal pripraviť veľkú hostinu a pozvať všetko okolie, aby prišli a radovali sa s ním. Syn však, keď si všimol dve halúzky, s úžasom povedal mlynárkinej dcére: „Či si so mnou bola až tam dole? No, keď si mi tak verná, vedz, že si ma vyslobodila. A z týchto halúzok budeme mať dva kaštiele.“ Tu vzal tie dve halúzky, vyhodil ich von oknom a v tom okamihu vyrástli dva veľké kaštiele, jeden zlatý a druhý strieborný, v ktorých potom mlynárkina najmladšia dcéra s vyslobodeným krásnym mladým pánom bývala a býva dodnes, ak ešte nezomrela. [27] len čo sa obrátila, po krátkom čase

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 1958

Údaje o rozprávke

Zväzok: III

Poradie v zväzku: 11

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 1958

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/11

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová