Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Medveď a komár 5+

Rozprávka rozpráva o medveďovi a komárovi, ktorí diskutujú o ľudskej krvi. Medveď sa stretáva s rôznymi postavami a zažíva nečakané situácie. AI
Morálne ponaučenie AI: Niekedy odvaha a obrana môžu odradiť aj silnejšieho nepriateľa.

Podal Jurko Molnár z Kamenian v Gemerskej.

Zišiel sa medveď s komárom. Povie medveď:

„Ty komár, ty sadneš na každé stvorenie a naciciaš sa, povedz mi, aká krv je najsladšia?“

Povie mu komár:

„A veru je ľudská krv najsladšia.“

Dobre; vybral sa medveď na tú ľudskú krv. Postretne chlapca:

„Stoj! Či si ty človek?“

„Ja ešte len budem!“ podskočil si chlapec hrdo, akoby bol chcel podrásť hneď na celého človeka.

„No, len si poskakuj,“ mrmlal medveď, „z toho mi i tak nič, čo ešte len bude.“

Ide ďalej, stretne žobráka:

„Stoj! Či si ty človek?“

„Ja som už bol!“ zakašlal žobrák a ukrčil sa, aby ho vidieť nebolo.

„No, len sa krč,“ mrmlal medveď; „čo už bolo, z toho mi ani toľko.“

Ide, ide, stretne husára na koni:

„Stoj! Kto si?“

„Človek s hlavou!“ zahrmel husár a popchol koňa.

Ale medveď zápäť za ním, len doňho a doňho. Tu zvrtol sa husár a prosto do medveďa palošom, ťal mu do živého, že len tak revala krv z neho. Medveď nebral na žart a ukázal husárovi päty. Husár, nelenivý, strhol ešte karabín z pleca a vypálil za ním.

Zišiel sa medveď zase s komárom:

„Ty komár, ty môžeš mať pravdu, že je ľudská krv najsladšia. Aleže ma viacej nenavnaď na ňu!“

„Nuž a prečo?“ smial sa komár.

„Nuž preto, že človek nežartuje. Ešte len oddával som sa doňho, už ti vyplazil na mňa jazyk, ale taký veliký, čo ma aj na siahu pred sebou ním zasiahol, a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho potom i tam nechal, ale ten obrátil sa ešte, zapľuval za mnou a vari jasnou strelou chriakol mi do boka, že som mal skapať od bolesti; ešte mi aj teraz pod kožou špeje!“

Švizký komár triasol sa od smiechu na neokrôchanom medveďovi, len stoľko, že ho nepuklo. Ale to, vraj, už nemôž byť, lebo nemá sadla, trebárs z každého stvorenia krv cicia.

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podal Jurko Molnár z Kamenian v Gemerskej. Zišiel sa medveď s komárom. Povie medveď: „Ty komár, ty sadneš na každé stvorenie a naciciaš sa, povedz mi, aká krv je najslaďšia?“ Povie mu komár: „A veru je ľudská krv najslaďšia.“ Dobre; vybral sa medveď na tú ľudskú krv. Postretne chlapca: „Stoj! Či si ty človek?“ „Ja ešte len budem!“ podskočil si chlapec hrdo, akoby chcel hneď vyrásť na celého človeka. „No, len si poskakuj,“ mrmlal medveď, „z toho mi aj tak nič, čo ešte len bude.“ Ide ďalej, stretne žobráka: „Stoj! Či si ty človek?“ „Ja som už bol!“ zakašlal žobrák a sklonil sa, aby ho nebolo vidieť. „No, len sa krč,“ mrmlal medveď; „čo už bolo, z toho mi ani toľko.“ Ide, ide, stretne husára na koni: „Stoj! Kto si?“ „Človek s hlavou!“ zahrmel husár a popchol koňa. Ale medveď zápäť za ním, len do neho a do neho. Tu sa husár zvrtol a prosto do medveďa palošom, ťal mu do živého, že len tak revala krv z neho. Medveď nebral na žart a ukázal husárovi päty. Husár, nelenivý, strhol ešte karabínu z pleca a vypálil za ním. Zišiel sa medveď zase s komárom: „Ty komár, ty môžeš mať pravdu, že je ľudská krv najslaďšia. Aleže ma viac nenavnaď na ňu!“ „Nuž a prečo?“ smial sa komár. „Nuž preto, že človek nežartuje. Ešte len som sa do neho pustil, už mi vyplazil jazyk, ale taký veľký, že ma aj na dĺžku pred sebou ním zasiahnuť mohol, a taký ostrý, že mi vnikol až do kosti. Už som ho potom aj tam nechal, ale ten sa ešte obrátil, zapľuval za mnou a takmer jasnou strelou kriakol mi do boka, že som mal skapnúť od bolesti; ešte mi aj teraz pod kožou špeje!“ Šibký komár triasol sa od smiechu na neotesanom medveďovi, len toľko, že mu nepraskol. Ale to vraj už nemôže byť, lebo nemá sadla, hoci z každého stvorenia krv cicia.

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 1958

Údaje o rozprávke

Zväzok: III

Poradie v zväzku: 28

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 1958

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/28

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová