Laktibrada 7+
Podali: Jonatan Čipka Hradovský z Malého Hontu; Ondrej Návoj a Pavol Dobšinský z Gemera; vypravuje tento posledný.
Jeden chudobný človek mal od svojej prvej ženy jednu dcéru. Nezadlho, ako mu tá prvá žena umrela, vzal si druhú ženu, a tá tiež mala od svojho muža dcéru, rovesnicu tamtej. To dievča, čo od tej prvej ženy mal, bolo veľmi statočnô a poriadno; ale toto druhô nedobre sa správalo a nikdy nič robiť nechcelo. A predsa tá macocha vždy len svoju dievku vychvaľovala, že aká to robotnica, aká to statočná dievka; a tú svoju pastorkyňu bila a naháňala a ustavične ju hrešila, že aký to darobník, aký leňoch.
Chodievali tieto dve dievčatá spolu na priadky. Tá macochina dievka naveky na priadkach len smiech a zhon robila a nikdy vreteno nenapriadla; táto druhá zase vždy ticho sedela, priadla a domov aj po dve, aj po tri plné vretená donášala. Ale macocha i pri tých priadkach len svoju vychvaľovala a ukazovala si mužovi tie vretená, čo tá jeho dievka napriadla:
„Pozri,“ povedá, „tvoja dievka nič nevie a moja akú peknú priadzu má.“
A tak aj pred druhými ľuďmi svoju chválila a tamtú ohovárala a hanobila.
Raz išli tieto dve dievčatá večer z priadok do domu. Len tu, ako už mali pri dome cez lesu prekráčať, prebehne tá macochina dcéra túto a skoro prekročí cez lesu. Ako už bola za lesou, povie ku nej:
„Ach, sestrička moja drahá, dajže, daj, zadržím ti tie tvoje vretená, kým prejdeš cez lesu; aby si dáko nespadla a na ne sa nepreklala.“
Táto nič zlého nemyslela a podala ich. Sotva boli vretená v ruke, hybaj tá popredku k materi aj k otcovi, a začala sa chváliť, že koľko ona napriadla a jej sestra že nič.
Ešte len teraz nastal krik a zvada pre neborkú sirotu!
„Vidíš,“ povedá macocha k mužovi, „tá tvoja chýrečná dcéra je len taká daromnica. Dobrou sa stavia a neurobí ani čerta. Ja ti takého hniliaka viacej v dome trpieť nebudem. Urob si s ňou, čo chceš, zajtra ráno ti ju vypravím z domu.“
Ráno ešte za tmy naviazala macocha do starých handár a mieškov miesto múky popola, miesto kaše piesku, miesto slaniny kusy z dosák, miesto chleba skáľa a povedala si mužovi: „Tu som ti jej nahotovila strovy, slaniny a chleba na cestu, pakuj sa mi s ňou z očí a daj ju dakde do služby, kde môžeš, nech ju viac nevidím.“
Otec vzal sekeru na plece, pobral sa aj s dcérou preč a zaviedol ju do hory. Tu nazotínal stromov a vystavil jej jeden domček. A neďaleko na buka pripravil jedno kladivce, aby klopalo, keď naň vietor zaveje. Potom jej povedal:
„No, ostaňže ty dievka moja len tu, a ja ti ešte idem dreva narúbať, čo si pri ňom jesť uvaríš. Veď ma ty počuješ, kde budem rúbať.“
A on ju tam nechal a sám odišiel domov.
To kladivce[9] na tom buku vietor neprestal pohybovať, nuž ono naveky klopalo: klop, klop! A milá dievka sa vždy nazdávala, že to otec to drevo rúbe a čakala, kým s narúbaným sa vráti. Len tu veru raz už večer prichodí a milý otec sa ešte nevracia. Vyjde von obzrieť, či ho dakde nevidí, tu počuje kladivce na strome: klop, klop! Vtedy sa, neborká, spamätala a poznala, že ju to otec oklamal. Bola už aj lačná, nuž išla dnu ten svoj batôžtek rozviazať, že si aspoň kus chleba zaje. A tu miesto chleba skaly, miesto múky popol a miesto kaše piesok.
Rozžalostila sa, neborká, a začala veľmi plakať. Vtom, ako tak plače, príde jeden starý zarastený žobrák ku nej do chyže.
„Pán Boh daj šťastia, dievka moja!“ riekne ku nej staručký žobrák.
„Pán Boh daj i vám, starý otec!“ odpovie dievča. „Vitajteže pri nás, vitajte!“
„Ďakujem pekne, dievka moja; či by si ma trochu nezmyla, aj večeru či by si mi nedala?“
„Ach, veru by som vás vďačne aj zmyla aj nachovala; ale vidíte, ja tu ani vody nemám, ani do čoho nabrať, keby aj bola. A moja macocha mi miesto múky popola, miesto kaše piesku do batôžka naviazala.“
„No, nič to, dievka moja, len ty choď von na dvor, nájdeš tam studničku.“
Ona ide na dvor; tu tam studnička, pri nej vedierce. Načrela vody a niesla dnu. Príde dnu; tu tam po stenách tanieriky, aj misky nakvačané a na polici hrnce. A starý žobráčik už bol za ten čas ohňa rozdúchal. Ani dobre svojím vlastným očiam neverila. Ale chytro len postavila tej vody, aby oletnela. Rozviazala ešte ten svoj batôžok, či ešte dač v ňom nenájde; a tu: miesto popola múka, miesto piesku kaša, miesto dosák pôlty slaniny a miesto skáľa chlieb. Hneď postavila večeru.
Potom staručkého pekne poumývala, obriadila, nachovala a do tej svojej komôrky na tie svoje handričky uložila. Sama si ľahla do izbičky na lavičku a usnula.
O polnoci klope voľač na dvere a volá:
„Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“
Ona skočí a otvorí; tu vidí jednu Laktibradu pred sebou. Laktibrada prišla dnu a veľa dukátov a zlata jej doniesla.
„Toto ti,“ povedá, „za to, že si ma tak dobre vyslúžila. Bo ten starý žobrák, to som ja. A teraz choď, ľahni si sama v komôrke do postele.“
A vtom Laktibrada zmizla.
Ona šla do komôrky a tu miesto starých handár pekná posteľ odpravená a jedna truhla, plná šatami! Nikdy sa jej ešte tak sladko nespalo ako tej noci.
Na tretí deň ju šiel otec z domu opáčiť. Myslel si, že alebo od hladu skapala, alebo že ju tam divé zvery roztrhali, a tak že aspoň kosti z nej pozbiera. Tu príde ku dievke, a tá v peknej chyži sedela a priadla.
„No, akože sa ty tu máš, dievka moja?“
„Dobre, otec môj; veru ste ma do lepšej služby nemohli zaviesť,“ hneď sa mu pochválila a začala rozkladať, ako sa jej vodilo. Potom mu dala za obrus dukátov so sebou.
Milý otec ide s dukátmi domov. Ešte len zďaleka išiel, už ho doma sučka zazrela a začala štekať:
„Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen!“
„Nie tak, sučka moja,“ ozve sa macocha, „ale:
Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“
Ale sučka neprestala:
„Pred ním ide cen, cen za ním ide cen, cen!“
Tu príde gazda do chyže a povie:
„Ženo, daj košiar!“
A ona:
„Ešte by ja na tvojej dievkine kosti dala košiar?“
Iba keď začne dukáty z obrusa sypať, vtedy žena chytila košiar a zbierala, čo sa bolo rozsypalo.
„No, aleže už teraz aj moju dievku odveď slúžiť, keď si tvoja tak dobre vyslúžila,“ hovorila macocha.
A hneď začala tú svoju dievku vyprávať. Dala jej peknú novú posteľ so sebou, aj šiat od výmyslu sveta, aj strovy, aj omasty, koľko len stačila uniesť. A s tým šiel i s touto milý tatko do hory, vystavil jej domček aj komôrku a nechal ju tam.
Sedí ona, sedí v tej chyži a rozmýšľa, čo si bude variť. Večer príde dnu starý žobrák:
„Pán Boh daj šťastia, dievka moja! Či by si ma nezmyla?“
A ona vezme metlu:
„Ešte som len teraz prišla a už ťa čert doniesol!“
A vybila ho von.
„No, veď je nič, dievka moja!“ povedal žobráčik a tašiel.
Ona si navarila, najedla sa a ľahla si do postele a spala, len tak odfukovala.
O polnoci príde Laktibrada a volá:
Na piaď chlap, na piaďchlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!
Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal a stal si naprostred chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal; že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.
Na tretí deň ide otec z domu po dcéru; a žena mu nový novučičký obrus dala so sebou. Prichodí ku domčeku, a tu vidí hlavu a zuby z obloka strčať.
„Ej,“ povedá, „musí jej dobre byť; ešte len zďaleka idem a už sa mi usmieva.“
A tu príde dnu; tam iba kosti na jednej hŕbke a koža na dverách zavesená a hlava v obloku zastrčená. Nepovedal nič, len zobral, čo našiel do obrusa, a poď domov.
Prichodí ku domu, tu ho zazrie sučka a začne:
„Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“
„Nie tak, sučka moja,“ ozve sa mater, „ale:
Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen.“
Ale milá sučka neprestala:
„Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“
Žena vzala metlu a odbila ju.
Otec prišiel dnu do chyže a ona skoro doniesla kôš, že sa jej budú sypať dukáty. Tu sa vysypú samé obhryzené kosti.
[9] bakinku.
Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.
Bibliografické údaje
Originálne vydanie
Autor: Pavol Dobšinský
Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry
Mesto: Bratislava
Rok vydania: 2008
Údaje o rozprávke
Zväzok: I
Poradie v zväzku: 3
Jazyk: sk
Digitalizácia
Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský
Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)
Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME
Rok digitalizácie: 2008
URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/3
Digitalizátori: Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková