Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená 7+

Vekové odporúčanie: 7+ ×

Prítomné sú hrozby, kúzla, drak a smrť, bez explicitnej krvi či násilia.

Citlivý obsah:

smrt blizkeho 1/3

nasilie fyzicke 1/3

krutost trest 2/3

strach hrozba 3/3

unosa zajatie 1/3

hlad opustenie 0/3

krv poranenie 1/3

kanibalizmus 1/3

nadprirodzene motivy 3/3

diskriminacia stereotypy 0/3

sexualny subtext 0/3

Podal a vypravuje Jonatan Čipka Hradovský.

Bolo to v deväťdesiatej krajine, pri sklenenom mori a pri drevenej skale, žil tam jeden bohatý pán. Mal všetkého dosť, čo mu len srdce zažiadalo; ale nemal žiadneho potomka. Deväť rokov sa modlil každé každičké ráno, keď slnce vychodilo, na kolenách a prosil Boha, aby mu požehnal potomka. Napokon predsa narodil sa mu syn, v tvári mal dve ruže, v očiach dve hviezdy, ale na jazyku ustavičný plač, ustavičnô nariekanie. Neborák otec čakal celý dlhý rok, a dieťa plakať neprestávalo: žiadno čičíkanie, žiaden spev, žiadno kolimbanie ho neuspokojilo, žiadne lieky najmúdrejších báb a lekárov nespomáhali. Čakali i druhý i tretí rok, ale dieťa neutichovalo a porady ani pomoci nebolo nikde.

Raz mu predsa napadlo, aby koľko mesiacov do roka, toľko poslov na všetky štyri strany sveta rozposlal, dáko spomoženie hľadať. I vybralo sa teda dvanásť poslov na dobrých koňoch v každú stranu sveta po traja, a on im prikázal, aby sa nevrátili dovtedy, kým sa len dakde nevyzvedia, čo by mohlo úsmech vyvábiť na ústa jeho dieťaťa. Poslovia sa rozbehli na všetky štyri strany sveta a milý utrápený otec čakal doma, či dač dobrého naspäť donesú.

Nečakal dlho. Na deviaty deň vracali sa dvanásti poslovia, každí traja z druhej strany sveta. A keď prví traja predstúpili pred pána, začali takto vyprávať:

„Bežali sme,“ povedá, „v našu stranu, vypytovali sme sa od každého, koho sme postretli, čo by mohlo na ústa vášho dieťaťa úsmech vyvábiť, ale dlho nadarmo. Raz sme prišli ku jednej rieke a kone sme popchli, že ju prebrodíme. Tu nám zavolá z druhej strany jeden starec — temeno holé a brada dlhá, šedivá:

,Stojte,‘ povedá, ,a neopovažujte sa cez túto rieku; viem ja dobre, za čím vy idete a čo hľadáte.‘

,No, keď ty to vieš, takže nám povedz,‘ riekli sme mu my.

A on nám:

,Hm deti moje! Neprivábi na ústa vášho pánovmu dieťaťu úsmech ani spev ani kolimbanie, ani noc, ani deň; ale keby váš pán po tri razy tieto slová k nemu preriekol:

,Neplač, syn môj, dám ti ženu z rosy počatú a z deväť matiek splodenú, — tak to dieťa prestane plakať.

To, vraj, povedal starec a skapal; my sme sa vrátili a túto novinu sme vám doniesli.“

Prví traja odišli od pána, predstúpili druhí, tretí i štvrtí traja a tú samú vec, tie samé slová rozprávali pánovi. Na štyroch stranách sveta tá samá rieka, ten samý starec, tie samé slová!

Toto všetko nášho utrápeného otca i podivením i úfnosťou naplňovalo. Už teda len šiel nad kolísku synovu a hovoril tie slová:

„Neplač, syn môj, dám ti ženu z rosy počatú, z deväť matiek splodenú.“

A hľa! Na prvom raze dieťa utichuje, na druhom už pekne čuší a na treťom raze usmeje sa mu, akoby na strieborných strunách zahral, a ručičkami tľapká.

Potešil sa otec, dobre od radosti dakde sa ta nepodel!

Dobre lebo nebárs.

Roky sa míňali i pominuli; malý plačko rástol, až i zrástol na krásneho mládenca: v tvári dve ruže, v očiach dve hviezdy, na jazyku strieborné struny. Ale kým syn rástol, otec sa ostarieval; až aj videl, že už dlho na tom svete žiť nebude. Nebol by už dbal aj na druhý svet sa odobrať, ale syn bol ešte nezaopatrený. Nič si teda tak nežiadal, ako čím skorej ho oženiť.

„Starý som, syn môj, starý,“ prerečie raz k nemu, „dnes-zajtra zatlačíš mi oči; ale nerád by som ešte zomrieť, kým ťa neožením. Štyriadvadsať ráz ťa už popreskacovali mrazy, ty si to, čo máš byť; krásnych dievok naokolo dosť, vyber si, ktorú ti srdce zažiada.“

„Tak, otec, tak,“ povedal syn, „čakal som už raz na tieto vaše reči. Či znáte, čo ste mi ešte na kolíske sľúbili? Ženu z rosy počatú a z deväť matiek splodenú. Tú mi dajte a ja sa hneď ožením; ale druhá nikdy mojou ženou nebude.“

Zarmútil sa otec nad takýmito rečami, lebo len to na svete nečakal; ale si myslel, že jeho syn už dávno na to zabudol. Dosť on jemu i tú, i tú narádzal, dosť sa ho naprosil a nahovoril sa mu, že takej nikde nieto — syn len ostal pri svojom. Napokon ešte aj to povedal, že nespočinie, kým si sám takú ženu nevyhľadá; a strojil sa do sveta. Keď už ani tak, ani tak, nič nemohlo byť, prepustil ho otec a požehnal na cestu.

Mladý pán si vzal ešte dvoch druhých kamarátov so sebou, posadali na kone, a tak šli všetci traja dva dni, dve noci jednostajne. Na tretí deň prišli do jedných hôr a v tých horách už samý večer zablúdili do jednej hlbokej tesnej doliny. Samé zápole sa vypínali z jednej i druhej strany doliny, takže ani napravo ani naľavo von z nej nemohli.

„Poručenobohu,“ povedal mladý pán, „už kde prídeme, tam prídeme touto dolinou, len poďme, dakde si azda dáky nocľah vyhľadáme.“

Tak len šli, až pozde na noc prišli ku jednému drevenému domčeku. V tom domčeku bývala jedna stará vedomkyňa. Vnídu dnu, pokloní sa jeden z nich:

„Bože daj šťastia, stará matka!“

Ale tu nič! Len naprostriedku izby vatra, z ktorej svetlý plameň vyblkuje; okolo ohňa deväť vriacich hrnkov frfľoce a v nich sa varí deväť človečích hláv. Do hrncov hľadí stará hrbatá žena: oči ako päste, zuby ako koly, ruky ako hrable a v nich nádoba so všeliakymi zelinami.

„Bože daj šťastia, stará matka!“ ozval sa druhý; ale i teraz, ako prv, nik neďakuje.

„Bože daj šťastia, stará matka!“ ozval sa tretí sám náš mládenec.

Stará vedomkyňa obrátila uškvarenú tvár proti nim a chrapľavým hlasom odpovedala:

„Bože daj i vám, bože daj! Ktože ste vy, deti moje? Ale kto ste koľvek, netreba mi vás hľadať, odtiaľto už ďalej nepôjdete, tu vás poškrtím!“

Naši pocestní sa preľakli, ale náš mládenec len smelo odpovedal:

„Ej, nieže tak, stará matka, nie! Radšej sa zmilujte a povedzte nám, kde by sme našli pannu z rosy počatú a z deväť matiek splodenú?“

„Nuž tak, nuž tak,“ povedá striga, „a komuže to tá panna, komu?“

Tu jej náš šuhaj porozprával všetko, ako sa mu vodilo od malička.

„He, he, he, syn môj, he, he, he,“ zachripela striga; „divno to, divno, ale práve že je divno a že si sa mi zdôveril, darujem ti život. Ja síce o tej paničke nič neviem, ale na ty tento prútik, ten ťa zavedie na Havranov vrch, kde moja mladšia sestra býva. Pekne sa jej pokloníš, ako si sa mne poklonil: ,Bože daj šťastia, stará matka! Donášam vám pozdravenie od vašej sestry z Tesnej doliny.‘ Bude ťa potom rada mať a nič ti neurobí. Tá ti povie, čo vie. Dnes už len u mňa prenocujete, ráno pôjdete ďalej.“

Len čo sa ráno dník zabelel, už naši pocestní pustili sa na cestu. Šli zase dva dni, dve noci, prosto za prútikom, kade ich ten viedol. Na tretí deň zďaleka sa im ukázal vysoký skalnatý vrch a okolo neho čierno koleso akoby oblaky. Čím bližšie dochodili, tým černejšie to bolo, ako by navidomoči čierne mraky boli rástli. Už sa veru aj nazdali, že sú to oblaky a búrky sa obávať počali, len tu večerom, ako dochodia k vrchu, rozletia sa na všetky strany tie oblaky, iba ako bodky sa po nebi začerneli a strašné krkanie sa strhlo. To boli havrani, čo sa cez deň zháňali okolo starej vedomkyne a na noc preč uleteli. Teraz už zvedeli i naši pocestní, kde sú, a prosto sa ponáhľali na Havranov vrch.

Tu stál drevený domček vedomkynin. Vnišli dnu. Mladý pán sa poklonil:

„Bože daj šťastia, stará matka! Prinášame vám pozdravy od vašej sestry z Tesnej doliny.“

„Vitajte, deti moje, vitajte! A čože mi nového od nej poviete? Či už uvarila tých deväť hláv? A či pripravila z nich tej masti, čo keď ňou dakto sa potrie, potom ho nikto viac nevidí? — No ale len si posadajte! A ty, prútik, vitaj tiež! Vyskoč hore na policu a teš sa tam s tvojím bratom!“

A v tom okamžení sa vymrštil prútik na policu, ako mu pani kázala. Čierna, učadená bola strigina izba, naprostred izby frfľotala smola a zo smoly deväť rúk a deväť nôh trčalo.

„He, he, he, rúčky, he, he, he, nôžky, varteže sa, varte!“ rihotala sa striga a tancovala okolo kotla.

„Ale povedzte, deti moje, čo vás ku mne prihnalo?“ obrátila sa zrazu k hosťom.

Tu jej mládenec všetko vyrozprával, kde on ide, čo on hľadá.

„Neviem, syn môj, a čo by ma priam dvanásť havranov po svete roznosilo, neviem o tej paničke; ale sa mi vidí, že ju raz spomínala moja mladšia sestra. Zajtra pôjdete k nej na Jastrabovu skalu, môj prútik vás povedie. Poviete jej tak, ako ste mne povedali: Bože daj šťastia, stará matka! Donášame vám pozdravenie od vašej sestry z Havranovho vrchu — a bude vás rada mať, a povie vám, čo máte ďalej počať.“

Naši pocestní si potom políhali, a keď si trocha pospali, ešte pred svitom zobudila ich stará a vypravila na cestu. Šli zase dva dni, dve noci za prútikom a na tretí deň zďaleka sa im ukázala Jastrabova skala. Hneď ju poznali po kŕdľoch jastrabov, ktoré ju obletovali. Večerom dotiahli až ta. Zosadli z koní a vnišli do dreveného domčeka.

„Bože daj šťastia, stará matka!“ poklonil sa mládenec. „Donášame vám pozdravenie od vašej sestry z Havranovho vrchu.“

„Vitajte, deti moje, vitajte,“ rečie stará vedomkyňa; „či moja sestra už uvarila deväť rúk a deväť nôh? No, veď uvidíme, či preukáže z nich tej masti, čo keď ňou človek sa pomastí, tam bude, kde si zažiada. — A ty prútik, vyskoč k tvojmu bratovi na policu!“

Nízka, obšarpaná jej izba, po stene a po izbe vidno špľachy krve, naprostred izby deväť ohňov a pri nich deväť krvou naplnených hrncov frfľoce a v nich deväť človečích sŕdc sa varí.

„He, he, he, srdiečka, varte sa, varte,“ smeje sa striga a zuby vyškeruje a dlhým ožechom napráva oheň, „varte sa, varte! Navarím z vás masti, ktorou keď sa dakto pomaže, každý, kto ho vidí, doňho sa zaľúbi. Ej, veď ja preukážem to, čo žiadna ešte nepreukázala, len čo sa zídeme do rákoša^[10] na Tokajskom vrchu.^[11] Nuž a vás, deti moje, čože sem prihnalo?“

Tu dôverne kročil náš mládenec pred ňu a porozprával jej všetko.

„Hi, hi, hi, syn môj!“ usmiala sa proti nemu vedomkyňa a líca mu pohladkala, „pekný si, pekný, aby ma jastraby po skale roznosili, krajší od toho, s ktorým sa má zosobášiť o dva týždne tá, po ktorú ideš. — Tvoji dvaja sluhovia zostanú u mňa a ty sa na ráno vyberieš na cestu do Ružového zámku, tam býva panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená. Na ti túto flintičku, prvé vtáča, ktoré vidíš, zastreľ, srdiečko mu vymni, rozrež a potri sa jeho krvou a spravíš sa takým vtáčatkom, ako to bolo. Potom, syn môj, poletíš za mojím prútikom ponad hory, doly až na oblok tej paničky, ona ťa pustí do izby, a ty sa spravíš na krásneho mládenca, ako si teraz, čo budeš mať ďalej robiť, poradíš sa s ňou.“

Zavčas rána letel náš mládenec ako vtáčik ponad hory-doly za prútikom až ku Ružovému zámku. Tu ho prútik zanechal a on obletoval všetky obloky, pri ktorom by tá panna sedela, až doletel k najvyššiemu. Tam i s jednou starou pestúnkou sedela panička v nebových šatách, vlasy mala zlaté, líce ako sneh, ústa ako ružový puk; ale z očí jej naveky slzy ako rosa kvapkali. Ako to vtáča videla, hneď sa jej vyjasnilo jedno oko:

„Ach,“ povedá, „aké krásno vtáča nám na oblok priletelo, veru tu ešte takého nebolo vídať. Pestúnka, pusť ho dnu!“

Pestúnka otvorila oblok a krásno vtáča zletelo na izbu a hneď sa premenilo na krásneho mládenca: v tvári dve ruže, v očiach dve hviezdy a na jazyku strieborné struny.

„Nuž, kdeže si sa ty tu vzal, človeče?“ skríkli obe odrazu, „veď sem žiadna živá duša nechodí!“

„Už som ja tu!“ povie mládenec a vyrozprával im všetko, ako sa jemu od detinstva vodilo a akou cestou sa sem dostal.

„Ach, ja som, ja tá nešťastná,“ odpovedala panička. „Ale teraz neviem, ako ma dostaneš, neviem, či si pozde neprišiel. Už keď si mne ty všetko vyrozprával, rozpoviem ti i ja, kde som sa tu vzala. Vidíš, mám ja jedného zakliateho otca, ktorý i teraz kdesi po svete blúdi a spočinku nemá. Tento môj otec dakedy sa bol zaprisahal, že on žiadno dieťa nechce mať. A predsa sa raz oženil. A preto svoju prvú ženu, keď mala porodiť, preklal, aby to dieťa z nej na svet nemohlo. A tak potom urobil i s druhou i s treťou svojou ženou až do deviatej. Ale tá deviata, keď zomierala, tak ho prekliala, aby nezomrel, pokiaľ mu deväť zabitých manželiek neporodí dcéru a po smrti aby nemal pokoja, pokiaľ tá jeho dcéra sa nevydá. Sto rokov sa pominulo od toho času, môj otec sa ostarel a pokoja nikde nemal a smrť neprichádzala. I chodil on oplakávať svoje hriechy každý od Boha deň k deviatim hrobom svojich manželiek, na ktorých ustavične deväť stolistových ruží kvitlo. Jeden raz, keď tak plakal, prišiel naňho sen a snívalo sa mu, že prišla k nemu deviata manželka a hovorila:

,Mužu, mužu! Oplakal si svoje hriechy, ja ti odpúšťam. Deväť ruží z týchto hrobov dnes večer obtrhaj, do jedného pera zviaž a na prostredný hrob polož! Na tom hrobe holokolenačky kľač celú noc a modli sa Bohu — i spŕchne z neba rosa na ružové piero a miesto neho nájdeš do rána dcéru.‘

Otec urobil, ako mu jeho manželka kázala a tak sa i stalo. Ja som tá dcéra z rosy počatá a z deväť matiek splodená.

Ale tlačí môjho otca ešte druhá kliatba; on blúdi po svete a nemá pokoja, pokým ja sa nevydám. To nebol nikto druhý, len on, ktorý tvojho otcovým poslom dal radu, aby ti mňa za manželku sľúbil. Ale teraz neviem, ako ma dostaneš. Lebo ja som o tom nič nevedela, komu som sľúbená, a preto nedávno, keď prišiel ku mne jeden drak s deviatimi hlavami, i tomu som sa sľúbila, len aby som si otca oslobodiť mohla. O dva týždne si má prísť pre mňa. Len to ma ešte teší, že ako do nikoho dosiaľ, tak ani doňho som sa ešte zaľúbiť nemohla. Ale mi spomínal, že v ten čas musím sa už doňho zaľúbiť. Iste on to vie o tej masti, čo vedomkyňa na Jastrabovej skale hotuje, a keď ju on skôr ako ty dostane a ku mne príde, tak musím byť jeho.“

„Neboj sa nič, keď je len to,“ povedal mládenec, „mňa vedomkyňa rada má a dá mi tej masti skôr ako jemu.“

„Jaj, to by ešte bolo, ako by bolo,“ rečie panička, „ale akože ty tú cestu obchodíš, veď odtiaľto len na Jastrabovu skalu treba dva týždne, nie to ešte ta aj sem prísť.“

„I tomu spomôžeme!“ povedal mládenec a premenil sa na vtáča a letel zase naspäť na Jastrabovu skalu.

Trinásť dní a trinásť nocí sa pominulo. Panička v Ružovom zámku ešte vždy na to jedno oko slzila, lebo tu bol deň štrnásty, v ktorom sa mala do draka zaľúbiť a s ním zosobášiť, a o mládencovi ešte ani chýru ani slychu. Už dolietal drak na ohnivom voze k zámku, panička sa triasla od strachu ako osika. Tu zaklope vtáča na oblok, ona mu otvorí a pred ňou si stane pekný mládenec, v tvári dve ruže, v očiach dve hviezdy a na jazyku strieborné struny. Hneď sa jej i to druhé oko vyjasnilo a doňho sa zaľúbila a on do nej.

Vtom vpálil drak do dverí a ako ho zazrel, že je už tam, len od jedu zareval a hneď sa rozlial na smolu.

Tak sa pobrali preč z Ružového zámku a nechali ho tam pustý. Ako dolu idú, tu pri deviatich hroboch stojí starec: temeno holé a brada dlhá, šedivá.

„Tajdete,“ hovorí, „a o mňa sa ani neobzriete.“

Obzrú sa a tu otvorí sa hrob desiaty, starec klesne do neho a zem za ním zasype sa.

Potom už šli a prišli domov k mládencovmu otcovi. Tento sa im nemohol dosť natešiť, zvolal hostí a držal velikú svadbu svojmu synovi s paničkou z rosy počatou a z deväť matiek splodenou.

^[10] snem, zhromaždenie.

^[11] Tokajský vrch pri Tise, na ktorom sa rodí to najlepšie víno v Uhorsku, platí napospol v rozprávkach o strigách ako miesto ich rákošu (snemu), kde v tú noc pred Luciou schádzať sa mali.