Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

O kráľovičovi, čo si mladú hľadal 7+

Rozprávka sleduje mladého kráľoviča, ktorý čelí záhadnej kliatbe. Putuje za pomocou tajomného starca a jeho sluhu, aby našiel svoju pravú lásku a prekonal prekliatie. AI
Morálne ponaučenie AI: Trpezlivosť a vernosť vedú k prekonaniu ťažkostí a nájdeniu šťastia.

Podal a rozpráva Pavol Dobšinský.

Bol raz jeden kráľ a kráľovná, starí už ľudia a nemali iba toho jedného syna, mladého kráľoviča. I veľmi sa v tom svojom jedináčikovi tešili, lebo ho kráľovná už na staré dni bola porodila a ani predtým nikdy dietok nemala. Kráľovič bol už hodný, jeho rodičia si nič tak nežiadali, ako čím skorej ho oženiť, aj on sám tomu neodporoval.

Kázali mu teda, aby si len vybral, že mu tú dajú za ženu, ktorú mu len srdce zažiada. I prezrel si on tam jedno peknô, bohatô dievča i vypýtali mu ho za ženu, i boli prstienky, ale po prstienkoch to dievča hneď zomrelo. Vypýtali mu druhô, i to ešte pred sobášom umrelo, tak i tretie i koľkokoľvek by ich bol chcel mať za ženu, každô v tú noc pred sobášom umrelo.

Poradili sa potom s múdrymi ľuďmi, že čo je to za príčina, že každá kráľovičova mladá[49] umrie a že ho doženiť nemôžu? Ľudia radili sem i tam, až ku koncu tak sa poradili, že je to azda preto tak, že mu samé bohaté a pekné pýtajú, aby teda kráľovičovi chudobnú a špatnú pýtali za ženu.

Stalo sa. Ale či chudobnú či bohatú, či peknú či nepeknú vypýtali, každá v tú samú noc pred sobášom dokonala.

Porady ani pomoci viac nebolo, rodičia sa sužovali náramne, že takto i pomrú a syna ešte neopatreného zanechajú. V takomto súžení chodievali každý boží deň do záhrady ku jednej studničke pod jedny staré lipy sa modlievať, a keď ani takto pomoc neprichádzala, naposledok už len plakávali pri tej studničke.

Raz, ako tak plačú v tej záhrade, príde ku nim jeden šedivý starec:

„Čože vy,“ povedá, „tak plačete, vy starí kráľovia na vaše staré dni?“

„Akože by sme my neplakali,“ povie mu kráľovná, „nemáme len toho jedného syna a na naše staré dni nemôžeme ho oženiť.“

„No vidíte,“ hovoril starec, „vy toho vášho syna ani nikdy neoženíte, lebo mu je tuná žiadna nie súdená, ale až mňa poslúchnete vy i váš syn a on tak, ako mu ja rozpoviem, pôjde si mladú hľadať, tak ju po roku nájde. To si ale dobre rozmyslieť musíte, lebo by tam mohol aj skapať.“

Starý kráľ hneď bol hotový syna do sveta poslať, že aj tak ešte nič neskúsil. Nie tak kráľovná. Tá sa rozplakala a povedala, že si ona dieťa od seba nepustí, že by ona umrela, ak by ho len za hodinu nevidela. Naveľa, naveľa dala sa aj ona nahovoriť, a tak oznámili to kráľovičovi.

Ten chcel hneď a hneď koňa sedlať a cválať, len aby mu vraj ten starec ukázal, v ktorú stranu má ísť.

„Nie tak, brachu,“ povedal ten šedivý starček, „keď ty chceš tú dostať, ktorú som ti ja usúdil, musíš mi popredku na holých kolenách prisahať, že ma vo všetkom poslúchneš.“

A nechcel ten starec nič ďalej povedať, kým mu kráľovič tam pri tej studničke pod tými starými lipami neprisahal, že sa tak zachová vo všetkom, ako mu on prikáže. Potom začal starec:

„Pôjdeš tak, ako si teraz, von za mesto cestou, ani sa viac dnu do domu nevrátiš. Za mestom s prvým žobrákom, ktorého stretneš, šaty si prečariaš a pôjdeš ďalej, kým jedného človeka v červenej čiapočke nestretneš. To bude môj sluha, s ním pôjdeš a toho vo všetkom poslúchať budeš, tak ako si mi prisahal. A na ti toto zrkadielce, to si varuj ako svoje oči, ukážeš ho potom tvojej mladej, keď ti ten môj sluha privolí.“

Kráľovič ešte raz všetko starcovi prisľúbil, ten zmizol a on sa tam na tom mieste s rodičmi rozlúčil.

Ide, ide smutný, sám ako palec, ani nepozerá, či dákou cestou ide, kým nepríde na širokô pole. Tam ho stretne jeden žobráčik, ale sa on o toho ani neobzrie. Iba tu vidí, že sa nad ním mračí a už aj poprcháva.

„Ej,“ povedá si, „veď ja tu zmoknem a moježe drahé šaty na mne!“

Len teraz mu prišlo na pamäť, že si ich mal s prvým žobrákom prečarať. Volá naspäť za žobrákom:

„Hej, staručký, postojteže málo!“

Žobrák postál síce, ale si šaty nechcel dať; ale mu ich on nasilu strhal a svoje panské mu ta dal. Tu sa až sám nad sebou zošklivil, taký otrhaný, umazaný vyzeral! Vtom už aj hodne pršalo aj hrmelo, i obzrie sa, aby sa voľakde ukryl. Tu za ním chlap v červenej čiapočke:

„Ej, máš ty šťastie,“ povedá, „že si si šaty prečaroval; dávno ja okolo teba okúňam, ale som k tebe nemohol, kým si bol v kráľovských hábach. Teraz poď skoro, ukryjeme sa pred búrkou, bo tá len na nás ide.“

„A kdeže sa tu hriešny človek ukryješ v šírom poli?“ povie kráľovič.

„Už si len staň ku mne, veď uvidíš.“

Kráľovič si stal k nemu a ten urobil kries[50] okolo nich a kľakol na kolená a modlil sa. I kráľovič tak urobiť musel.

Lejavec prišiel veľký, ani z kupy by ich inak nebol mohol oblievať, blýskalo sa krížom-krážom a hromy práskali okolo nich, ale sa kráľovič ani hnúť nesmel, bo sluha starcov kľačal i jemu prikázal kľačať. Naveľa sa vyjasnilo a oni postávali hore, ale už bola noc.

„No, kdeže my tu nocovať budeme,“ povie kráľovič.

„Nuž kdeže by,“ povie červenáčik, „tu, kde sme, tak, ako sme, alebo ak sa ti páči, idúci nocou.“

„Ej, to sa ja radšej za prva času domov vrátim, ako by som mal takto hynúť.“

„A keď chceš, vráť sa, ale sa rozpomeň na to, čo si prisahal a že ostaneš na večné veky bez ženy.“

Čože mal robiť chudák kráľovič? Už len pristal na všetkom. Šli, kým ich nočný vietor trocha neobsušil, potom urobili okolo seba kries, do toho si políhali a naspali sa, bárs to ako tvrdo padlo nášmu kráľovičovi. Ráno šli a šli celý deň, a čo im dobrí ľudia nadelili, z toho žili; kedykoľvek ich búrka zastihla, museli si v šírom poli do kriesu na kolená pokľakať a tak prečkať, kým prešla; na noc vždy v šírom poli alebo v hore na čistine do kriesu políhať, a keď búrka prišla, zase noc na kolenách stráviť. Až si v taký čas dakde blízko stromu alebo dákej kuťky[51] pokľakali, to priam od hromu zhorelo.

Tu i tu, keď si dač od ľudí pýtali, odbyli ich, že, povedá, pre takých opáľačov[52] nič nemajú. Museli potom i na tom pristať, keď dakde v hore dáku plánočku alebo jahôdku našli. A tak to šlo deň po dni, noc po noci za celý boží rok.

Po roku prišli k jedným velikým zápoliam.

„No,“ povie červenáčik, „keď sa cez tieto zápole preškrabeme, tak sme už pri svojom.“

„Akože sa ti ja budem driapať,“ povie kráľovič, „keď od hladu a smädu ani malým prstom pohnúť nevládzem.“

Ani to dobre nedopovedal — už z čista jasna prosto nad nimi zahrmelo! Tu skoro do kriesu, holokolenačky kľač a modli sa! Čierne mraky sa nahrnuli zo všetkých strán, len tak vrelo a dudnotalo v nich a hrom za hromom udieral do tých zápoľ, v okamžení sa strhla noc, ktorú len blesky osvecovali. Ešte ani raz taká hrozná búrka neprišla na nich ako teraz. Do polnoci voliako len vydržal náš kráľovič, ale po polnoci chcel už pod zápoľu do jednej diery odskočiť, iba ho ten v tej červenej čiapočke zachytil a k sebe strhol. V tom okamihu udrel hrom do tej zápole a dieru zasypalo.

„Vidíš, tam by si bol býval,“ povie sluha, „ale sa už neboj, do rána si pospíme.“

Ani raz viacej nezahrmelo, ale sa pekne vyjasnievalo a ráno vyskočilo teplô slniečko. Na rannom slniečku si trocha podriemali a potom hybaj cez zápole.

Za zápoľami celkom nový svet! Prišli na jednu krásnu dolinu a nezadlho k jednému zámku do utešenej záhrady. Zrelô ovocie už zďaleka sa na nich usmievalo.

„Ej, tuto si už aj zajeme,“ hovorí kráľovič.

„Ani sa najmenšieho nedotkni,“ povie sluha, „lebo zle bude, len poď za mnou!“

A tak sa ťahali popod stromy v tej záhrade, kým neprišli do jedného starého zváľaného domčeku. Tu si posadali a čakali. Pred obedom vyjde z toho zámku jedna krásna panička aj s druhými dievčatami a začnú sa po záhrade prechodiť. Starcov sluha povie:

„Či vidíš, toto je tá tvoja mladá, za ktorou putuješ. Teraz choď sám pozorne za ňou a naprizeraj sa jej! Ale ani len márny lístok neodtrhni v tejto záhrade, lebo by nás hneď zbáčili a potom by bolo po nás.“

Kráľovič sa prechodil pozďaleka za tou krásnou paničkou, a kým mu tá krása bola pred očami, zabudol aj na hlad aj na smäd a naprizeral sa jej do chuti. Ale akonáhle mu z očí skapala:

„Ej ver si ja,“ povedá, „aspoň zhnilú slivku zodvihnem, veď tu už nikoho nieto a lačný som ako vlk.“

Ale tu starcov sluha za ním, zachytil mu ruku:

„Neopováž sa,“ povedá, „ak chceš živý odtiaľto vyjsť.“

Ešte voliaky kus chleba suchého jako tŕň v kapsičke pohľadal a dal ho kráľovičovi na obed, aby si hlad spokojil. Potom sa vrátili do toho domčeka a tam prečupeli do predvečera.

Pred večerom povedal starcov sluha kráľovičovi:

„Teraz už pôjdeme dnu nocľah si pýtať, a ty musíš vedieť všetko, v čom je vec. Do tejto tvojej mladej bol sa dakedy zamiloval jeden strigôň a že ona zaňho naskrze nechcela ísť, pobil jej rodičov a jej to zrkadielce, čo ti starec dal, ukradol, pretože nič milšieho na svete nemala a pred týmto zrkadielcom sa česávala. Potom ju tak zaklial, aby dovtedy v tomto zámku so samými ženami bývala a každého chlapa, čo sem príde, zabila, kým jej dakto to zrkadlo nedonesie a ona sa doňho nenazrie. Ten starec odňal pred rokom to zrkadlo tomu strigôňovi a tebe ho dal. Všetko už len na tom bude záležať, aby si jej ho ukázal. Ale sa ešte musíš tak zachovať, ako ti poviem. I dosiaľ, keby si sa nebol dobre držal, bol by si dávno skapal; bo to v každej búrke, čo na nás prišla, ten strigôň len teba s tým zrkadielcom hľadal a bol by ťa iste hromom zabil, keby sme neboli tak robili, ako sme robili. Ešte sa raz dobre zadrž a poď, ideme dnu.“

Vošli do zámku a pýtali si nocľah. Tu ich ako pocestných tie ženské veľmi vďačne mali a kázali sa im len poskladať. Večeru im veľmi dobrú na stôl dali a kráľovič sa radoval, že aspoň raz do roka dobre si zaje.

„Nie tak ešte,“ povie starcov sluha; „toto je všetko otrava!“

A jesť mu nedal.

Každô jedlo len tak lyžicou zamiešali, ako čo by boli z neho jedli; kremä keď deviatô jedlo prišlo na stôl, z toho trocha odjedli. Po večeri ich uložili spať a princa do hodvábnej postele.

„Naspímeže sa ti už, ale sa nám aj zíde,“ povie kráľovič, ako boli sami.

„Počkáš si ešte,“ odpovie tamten, „teraz ešte len čaká na teba robota. O polnoci ťa príde sama tá panička mečom preklať, že si od tých jedál neskapal. Ty teda nesmieš spať, ale keď sa tretí raz mečom na teba zaženie, vtedy jej to zrkadielce ukáž, skôr nie, potom sa už neboj nič! A na ti tento prsteň, ten si na palci skrútni, keby si už zaspával.“

Na tie slová prešli kráľovičovi driemoty a smelo sľuboval, že nezaspí; aj sa hore držal, kým neprichádzala polnoc.

Pred samou polnocou otvoria sa dvere a dnu ide tá panička s holým mečom v ruke. Otvorenými dverami zaveje na kráľoviča tichý vetrík, čo od neho každý zaspať musel. Aj on by bol iste zaspal, keby si nebol ten prsteň na palci skrúcal. Ona príde až pred jeho posteľ, zodvihne meč a začne:

„Hu, ty zrácky muž! Skapať musíš, načo si sem prišiel.“

Už by ho bola preklala, ale vtom mu pozrela na tvár:

„Ach,“ povedá, „tohoto mladého šuhaja by predsa len škoda bolo.“

Preľaknutý kráľovič sa potešil, že mu už azda nič neurobí. Vtom zase prišla na ňu tá kliatba, zvolala:

„Skapeš predsa, kto si koľvek!“ a zahnala sa mečom; ako mu pozrela na tvár, zase jej meč klesol. Na treťom raze by ho už iste bola preklala, ale on chytro ukázal jej to zrkadielce!

Ako sa doňho pozrela, priam jej vypadol meč z ruky a ona ho prosila za odpustenie, aj ďakovala mu, že ju odklial. On jej tiež všetko rozpovedal, ako k tomu zrkadlu prišiel a ako sa sem pre ňu ustával.

„Už by to,“ povedá ona, „všetko dobre bolo, keby len nie ten strigôň, čo ma naveky chodí trápiť. Ten ani tebe neodpustí, keď ťa tu nájde. Ten starec, čo tebe toto zrkadielce dal, bol aj mne dobrým priateľom a sľuboval mi, že ho zabije; ale o ňom už oddávna ani chýru ani slychu.“

„Nebojte sa, deti, nič!“ ozval sa hlas vo dverách a dnu vstupoval ten šedivý starec. „Predvčerom, keď tá hrozná búrka bola, zahnal som toho strigôňa až do tretej krajiny a tam som ho zabil, teraz putujem, aby som vás k vašim rodičom zaviedol.“

„Ale kde sluha?“ povie kráľovič, ktorému teraz v hlave svitlo, že toho paničkine slúžky v druhej chyži zabiť mohli.

„Netráp sa ani o toho,“ povie starec, „toho som popredku poslal tvojim rodičom oznámiť, že sa už s mladou navracuješ!“

Tak ich ten šedivý starec zaviedol ku kráľovičovým rodičom, ktorí teraz od samej radosti zase sa rozplakali. Ale potom už bola svadba a veselie bez konca, bez kraja.

[49] mladá, t. j. mladucha, eine Braut. Podľa toho porozumej i názvu tejto pripoviedky.

[50] kries = okres, kolo, koleso. V Gemerskej stolici užívanô slovo; povie sa vlastne: grés.

[51] koliby

[52] túlačov.

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podáva a rozpráva Pavol Dobšinský. Bol raz jeden kráľ a kráľovná, starí už ľudia a nemali len toho jedného syna, mladého kráľoviča. Veľmi sa tešili zo svojho jedináčika, lebo ho kráľovná už na staré roky porodila a predtým nikdy dieťa nemala. Kráľovič bol už hodný, jeho rodičia si nič tak nežiadali, ako čím skôr ho oženiť, a ani on sám tomu neodporoval. Kázali mu teda, aby si len vybral, že mu dajú za ženu, ktorú mu len srdce zažiada. Prezrel si tam jedno pekné, bohaté dievča, vypýtali mu ho za ženu a boli prstienky, ale po prstienkoch to dievča hneď zomrelo. Vypýtali mu druhé, a to ešte pred sobášom zomrelo, tak aj tretie a koľko by ich chcel mať za ženu, každá v tú noc pred sobášom zomrela. Poradili sa potom s múdrymi ľuďmi, čo je príčinou, že každá kráľovičova nevesta zomrie a že ho nemôžu oženiť? Ľudia radili sem i tam, až nakoniec sa poradili, že je to možno preto, že mu samé bohaté a pekné pýtajú, a že by mu mali pýtať chudobnú a škaredú za ženu. Stalo sa. Ale či chudobnú, či bohatú, či peknú, či nepeknú vypýtali, každá v tú istú noc pred sobášom zomrela. Porady ani pomoci viac nebolo, rodičia sa veľmi trápili, že takto zomrú a syna ešte nezaopatreného zanechajú. V takomto súžení chodievali každý deň do záhrady ku jednej studničke pod staré lipy sa modliť, a keď ani takto pomoc neprichádzala, nakoniec už len plakávali pri tej studničke. Raz, ako tak plakali v záhrade, prišiel k nim jeden šedivý starec: „Čože vy,“ povedal, „tak plačete, vy starí králi na vaše staré roky?“ „Ako by sme my neplakali,“ povedala kráľovná, „nemáme len toho jedného syna a na naše staré roky ho nemôžeme oženiť.“ „No vidíte,“ hovoril starec, „vy toho vášho syna ani nikdy neoženíte, lebo mu tu nie je súdená žiadna, ale ak ma vy aj váš syn budete počúvať a on tak, ako mu ja poviem, pôjde si mladú hľadať, tak ju po roku nájde. To si však dobre rozmyslite, lebo by tam mohol aj zomrieť.“ Starý kráľ hneď bol pripravený syna do sveta poslať, veď aj tak ešte nič neskúsil. Nie tak kráľovná. Tá sa rozplakala a povedala, že dieťa od seba nepustí, že by umrela, keby ho len na hodinu nevidela. Nakoniec sa aj ona dala nahovoriť, a tak oznámili to kráľovičovi. Ten chcel hneď koňa sedlať a cválať, len aby mu ten starec ukázal, ktorou stranou má ísť. „Nie tak, braček,“ povedal ten šedivý starček, „keď chceš dostať tú, ktorú som ti ja usúdil, musíš mi najskôr na holých kolenách prisahať, že ma vo všetkom poslúchneš.“ A nechcel ten starec nič ďalej povedať, kým mu kráľovič tam pri studničke pod starými lipami neprisahal, že sa tak zachová vo všetkom, ako mu on prikáže. Potom začal starec: „Pôjdeš tak, ako si teraz, von za mesto cestou, ani sa viac nevrátiš do domu. Za mestom s prvým žobrákom, ktorého stretneš, si šaty prečaruješ a pôjdeš ďalej, kým nestretneš človeka v červenej čiapočke. To bude môj sluha, s ním pôjdeš a toho vo všetkom poslúchať budeš, tak ako si mi prisahal. A toto zrkadielko si varuj ako svoje oči, ukážeš ho potom tvojej mladej, keď ti môj sluha dovolí.“ Kráľovič ešte raz všetko starcovi prisľúbil, ten zmizol a on sa tam na mieste s rodičmi rozlúčil. Ide smutný, sám ako palec, ani nepozerá, či nejakou cestou ide, kým nepríde na široké pole. Tam ho stretne jeden žobrák, ale on sa ani neobzrie. Len vidí, že sa nad ním mračí a už aj poprcháva. „Ej,“ hovorí si, „veď ja tu zmoknem a moje drahé šaty na mne!“ Len teraz mu prišlo na myseľ, že si ich mal s prvým žobrákom prečarovať. Volá naspäť za žobrákom: „Hej, starček, počkaj chvíľu!“ Žobrák postál síce, ale šaty si nechcel dať; ale on mu ich nasilu strhol a svoje panské mu dal. Tu sa až sám nad sebou znechutil, taký otrhaný, umazaný vyzeral! Vtom už aj hodne pršalo a hrmelo, i obzrel sa, aby sa niekde ukryl. Tu za ním chlap v červenej čiapočke: „Ej, máš šťastie,“ povedal, „že si si šaty prečaroval; dávno som okolo teba krúžil, ale nemohol som k tebe prísť, kým si bol v kráľovských šatách. Teraz poď rýchlo, ukryjeme sa pred búrkou, lebo tá len na nás ide.“ „A kde sa tu hriešny človek ukryje na širokom poli?“ povie kráľovič. „Stačí, keď sa postavíš ku mne, uvidíš.“ Kráľovič si stál pri ňom a ten urobil oheň okolo nich a kľakol na kolená a modlil sa. Kráľovič tak urobiť musel. Prišiel veľký lejavec, ani z kopy by ich inak nebol mohol oblievať, blýskalo sa krížom-krážom a hromy práskali okolo nich, ale kráľovič sa ani nepohol, lebo sluha starca kľačal a jemu prikázal kľačať. Nakoniec sa vyjasnilo a oni postávali hore, ale už bola noc. „No, kde tu budeme nocovať?“ povie kráľovič. „Kde inde,“ povie červenáčik, „tu, kde sme, tak, ako sme, alebo ak chceš, pôjdeme nocou.“ „Radšej sa vrátim domov, ako by som mal takto zomrieť.“ „Ak chceš, vráť sa, ale spomeň si na to, čo si prisahal, a že ostaneš naveky bez ženy.“ Čo mal robiť chudák kráľovič? Už len pristal na všetko. Šli, kým ich nočný vietor trochu neosušil, potom urobili okolo seba oheň, do ktorého si ľahli a naspali sa, hoci to padlo kráľovičovi ťažko. Ráno šli celý deň a žili z toho, čo im dobrí ľudia dali; kedykoľvek ich zastihla búrka, museli si na kolená v ohni pokľaknúť a tak prečkať, kým prešla; na noc vždy v poli alebo v lese na čistinke do ohňa ľahli a keď prišla búrka, zase noc na kolenách strávili. Až raz, keď si pri strome alebo v nejakej chatke pokľakli, priam od hromu zhoreli. Tu i tam, keď si od ľudí pýtali niečo, odbili ich, že pre takých tulákov nič nemajú. Museli sa uspokojiť aj s tým, keď v lese našli nejakú plánočku alebo jahôdky. A tak to šlo deň po dni, noc po noci celý rok. Po roku prišli k veľkým zápoliam. „No,“ povie červenáčik, „keď sa cez tieto zápolia preškrabeme, budeme už pri svojom.“ „Akože sa budem driapať,“ povie kráľovič, „keď od hladu a smädu ani malým prstom pohnúť nevládzem.“ Ani to dobre nedopovedal — už z čista jasna nad nimi zahromželo! Tu rýchlo do ohňa, holé kolená kľačať a modliť sa! Čierne mraky sa nahrnuli zo všetkých strán, len tak vrelo a dunelo v nich, hrom za hromom udieral do zápolí, v okamihu sa strhla noc, ktorú len blesky osvetľovali. Ešte nikdy taká hrozná búrka neprišla na nich ako teraz. Do polnoci nejako vydržal kráľovič, ale po polnoci chcel pod zápolie do jednej diery odskočiť, len ho ten v červenej čiapočke zachytil a k sebe pritiahol. V tom okamihu udrel hrom do zápolia a dieru zasypalo. „Vidíš, tam by si bol bol,“ povie sluha, „ale už sa neboj, do rána si pospíme.“ Viac nezahrmelo, ale pekne sa vyjasnilo a ráno vyšlo teplé slniečko. Na rannom slniečku si trocha podriemali a potom hybaj cez zápolia. Za zápolami úplne nový svet! Prišli do krásnej doliny a čoskoro k zámku do príjemnej záhrady. Zrelé ovocie sa už zďaleka na nich usmievalo. „Ej, tu si už aj zajeme,“ hovorí kráľovič. „Ani sa nedotkni,“ povie sluha, „lebo bude zle, len poď za mnou!“ A tak sa ťahali pod stromami v záhrade, kým neprišli k starému, sklonenému domčeku. Tu si sadli a čakali. Pred obedom vyšla zámkom krásna panička s ďalšími dievčatami a začali sa prechádzať po záhrade. Starcov sluha povie: „Vidíš, toto je tá tvoja mladá, za ktorou putuješ. Teraz choď sám pozorne za ňou a pozoruj ju! Ani len lístok neodtrhni v tejto záhrade, lebo by nás hneď odhalili a potom by bolo po nás.“ Kráľovič sa prechádzal za krásnou paničkou, a kým mu bola pred očami, zabudol na hlad aj smäd a pozoroval ju s radosťou. Ale akonáhle mu zmizla z očí: „Ej, ver si,“ povedal, „aspoň zhnilú slivku zdvihnem, veď tu už nikoho niet a som hladný ako vlk.“ Lenže starcov sluha za ním, chytil mu ruku: „Neopováž sa,“ povedal, „ak chceš živý odtiaľto vyjsť.“ Ešte mu dal kus suchého chleba, ako tŕň v kapsičke, aby si hlad utíšil. Potom sa vrátili do domčeka a tam prečkali do predvečera. Pred večerom povedal starcov sluha kráľovičovi: „Teraz pôjdeme dnu nocľah si pýtať a ty musíš vedieť všetko, v čom je vec. Do tejto tvojej mladej sa kedysi zamiloval jeden strigôň a keď ona za neho nechcela ísť, zabil jej rodičov a ukradol jej to zrkadielko, čo ti starec dal, pretože nič milšieho na svete nemala a pred tým zrkadielkom sa česávala. Potom ju zaklial, aby dovtedy v tomto zámku so samými ženami bývala a každého muža, čo sem príde, zabila, kým jej niekto to zrkadlo neprinesie a ona sa doňho nepozrie. Ten starec pred rokom odňal to zrkadlo strigôňovi a tebe ho dal. Všetko bude záležať na tom, aby si jej ho ukázal. Ale musíš sa ešte tak zachovať, ako ti poviem. Keby si sa nebol dobre držal, dávno by si zomrel; lebo v každej búrke, čo na nás prišla, ten strigôň len teba s tým zrkadielkom hľadal a iste by ťa hromom zabil, keby sme neboli robili, čo sme robili. Ešte sa raz dobre drž a poď, ideme dnu.“ Vošli do zámku a pýtali si nocľah. Ženy ich ako pocestných veľmi vďačne prijali a kázali im sa len uložiť. Večeru im dali veľmi dobrú a kráľovič sa radoval, že aspoň raz do roka dobre si zaje. „Nie tak ešte,“ povedal starcov sluha; „to je všetko len klam!“ A jesť mu nedal. Každé jedlo len tak zamiešali lyžicou, ako keby z neho jedli; až deviate jedlo, z toho trocha odjedli. Po večeri ich uložili spať a princa do hodvábnej postele. „Už by si mal spať, ale nám sa to ešte zíde,“ povedal kráľovič, keď boli sami. „Počkaj si ešte,“ odpovedal sluha, „teraz ťa čaká robota. O polnoci príde sama tá panička mečom ťa prekliať, že si od tých jedál nezomrel. Ty nesmieš spať, ale keď sa tretí raz mečom na teba zaženie, ukáž jej to zrkadielko, skôr nie, potom sa už neboj nič! A toto je prsteň, ten si na palec skrúť, keby si už zaspával.“ Na tie slová prišli kráľovičovi driemoty, ale smelo sľuboval, že nezaspí; držal sa hore, kým neprišla polnoc. Tesne pred polnocou otvorili sa dvere a dnu vošla panička s holým mečom v ruke. Otvorenými dverami zavial na kráľoviča tichý vánok, ktorý od neho každého uspával. Aj on by zaspal, keby si nebol prsteň na palci skrúcal. Ona prišla až k jeho posteli, zdvihla meč a začala: „Hu, ty zrádny muž! Musíš zomrieť, načo si sem prišiel.“ Už by ho prekliala, ale vtom sa pozrela na jeho tvár: „Ach,“ povedala, „tohto mladého šuhaja by bola škoda.“ Preľaknutý kráľovič sa potešil, že mu už asi nič neurobí. Vtom na ňu zase prišla kliatba, zvolala: „Zomrieš predsa, kto si koľvek!“ a zahýbala mečom; keď sa pozrela na jeho tvár, meč jej klesol. Na tretí raz by ho už iste prekliala, ale on rýchlo ukázal zrkadielko! Keď sa doň pozrela, meč jej vypadol z ruky a prosila ho o odpustenie, ďakovala mu, že ju odklial. On jej tiež všetko rozpovedal, ako k tomu zrkadlu prišiel a ako sa sem pre ňu trápil. „Už by to,“ povedala, „bolo všetko dobre, keby nebol ten strigôň, čo ma naveky trápi. Ten ani tebe neodpustí, keď ťa tu nájde. Ten starec, čo ti dal toto zrkadielko, bol aj mne dobrým priateľom a sľúbil, že ho zabije; ale o ňom už dávno niet ani správy.“ „Nebojte sa, deti, nič!“ ozval sa hlas vo dverách a dnu vstúpil ten šedivý starec. „Predvčerom, keď bola tá hrozná búrka, zahnal som toho strigôňa až do tretej krajiny a tam som ho zabil, teraz idem, aby som vás zaviedol k vašim rodičom.“ „Ale kde je sluha?“ povie kráľovič, ktorému teraz svitlo, že paničkine slúžky ho mohli v druhej izbe zabiť. „Netráp sa o neho,“ povie starec, „toho som už poslal tvojim rodičom oznámiť, že sa s mladou už vraciaš!“ Tak ich ten šedivý starec zaviedol ku kráľovičovým rodičom, ktorí sa od radosti opäť rozplakali. Potom už bola svadba a veselie bez konca, bez kraja.

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: I

Poradie v zväzku: 17

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/17

Digitalizátori: Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková