Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Dvä šibalci 7+

Rozprávka rozpráva o dvoch šibaloch, ktorí sa snažia získať peniaze a prežiť rôzne skúšky. Príbeh obsahuje prvky prefíkanosti a spoločenskej interakcie. AI
Morálne ponaučenie AI: Prefíkanosť a spolupráca vedú k prekonaniu prekážok.

Podal a rozpráva Samuel 0rmis. [55]

Býval v dubové huare[56] edon šibal, šua[57] z lechké práci žit a ništ nerobit si žädal. Nazbiaral tody klokošó[58] za plný mech a tajšól s nima po svete handlovat. Prišol do ednoho hostinca a tam šekal dákia štestia.

Býval s uhläry v druhé huare druhý taký šibal. I tot,[59] kod[60] muahol, rád druhyho cez lavišku previadól. Nahrnúl van[61] do mecha tenkyho popele, ež[62] ho mesto múky bude predávat.[63] Tajšól svetom štestä hlädat a prišol do toho hostinca, kde si tot prvý šibal búl zasädnúl.

„Daj Boh štestä!“ povia totot,[64] koj dnu vkrošil.

„Pamodaj i vám,“ povia tot prvý. „Kdehe idete?“

„Múku predávat. Tuž[65] a vyhe?“

„Jä predávam orechy.“

V noci, kým ešte múkär spal, skoší klokošär na nohy a myslí sebe: „Jä si vezmem jeho mech mesto mojho, ve van[66] to nebude vedet. A iste uchytil mech s popelom na pleco a hybaj domó.

Prebudí sä i druhý a pódä:[67]

„Kdehe sä tot podel? Tot si vara muaj popel zvel[68] mesto orechó. No, to je dobre. Len chytro teráz domó, aby sä nevrátil.“

Tu uchytí milý mech s klokošemí na chrbet a popchýná behom domó:

„Ženo, daj koryto,“ kriší ešte na ceste, „nesiam ti orechy.“

„Len kde si jich vyprädól?“ povedá žena, „ši sä Boha nebojíš, ludí klamat!“

A prnesia[69] koryto a van s velkó nádejó vyhrnúl — klokoše.

„Daj, ženo koryto!“ volá aj tot druhý, kod domó prichádzel, nesiam ti múku.“

Žena predloží koryto a s velikó radostó myslí si už na to, akia halúšky preciadzät[70] bude. Ale se ti jé tu vysype — popel.

Tiato dve fijalky[71] vybrali sä potom edon druhyho hlädat a zišli sä zas na tom hostincu.

„Ej, brášok,“[72] póda edon, „ale si ty kviatok!“

„Ej, ale si ho mi aj ty za kviatok!“ póda druhý. „Ale už kod smo takí šelmove schytralí, pomo[73] my vedno na eden penäz slúžit.“

A tak išli, až prišli ku ednomu domšoku, šua na edné široké lúke stál. Našli tu ednú jendžibabu.

„Daj Boh štestia, pani matko!“

„Pamodaj i vám, mojo deti, kde idete?“

„Službu hlädat, ši by ste nás nezveli?“

„Ba vára vás vezmem choc[74] aj obidvoch.“

„A my radi puajdemo choc aj obidvä. A šuaže nám dáte robit?“

„Edon mi budete ednú jelovicu pást a druhý od né staje šistit.“

A tak na druhý den všäs[75] ráno išol klokošär ednú chudú jelovicu pást a múkär randavia staje vymetat a hnoj z nich vynášet.

Koj totot vajšól do toho chliava, ani za dva košäriky hnojä nevidel. Ale koj dvere otvoril a slnco napustil a zašnúl hrebat, von vynášet, tu mu naveky väc pribúdalo a šim väc[76] sä hrdloval, tým väc videl pred sobó.[77]

Tot klokošär s tó kravó, rano, kým slnco nepálilo, i bil ju a predci len tak z nohy na nohu sä vlekla. Ale kod slnco prihrälo a jaloviška sä rozhräla, tu ti hlavu zodvihne, ošima bystrí, rozihrá sä a hybaj po skalinách, po jedlinách do skoku. Van si ti už búl lehnúl aj do trávy a pošnúl driamat, že kod se mu, pódá, ani z mesta nehne. Ale ráz zdúpne,[78] koj zazre, ež kraviška poskakuje. Volá, vábí ju: Nä, malá, nä!, zahánä, ale ona len vše väšmi, vše delé,[79] skoro ani nevládal za nó behat. Po poludnú sä už nazdal, že mu svetom ujde a popredku sä bál staré baby. Ale kod slnko zašälo zapadat, i kraviška slábla, koj zapadlo, už tak oslábla, šua sä len tak z boka na bok potánäla.[80]

S velko robotó ju prihnal do dvora. Na dvore ho stretne múkär s košärikom[81] hnojä:

„Brat, ši si sä dokonal[82] pri tom košäriku?“

„Horký dokonal! Teräz edon košärik nesiam a ráno som edon vyniasól, ve ti mi to za robota! A ty si sä velá za tú štrbavó trló[83] naliatal?“

„Horký naliatal! Calý den som spal, ani sä nepohla odo mnä.“

Na druhý den povia tot, šua všera tia staje šistil:[84]

„Brat, pust mnä dnes s tó kravó, nach i jä tia polá vidím a zohrejem sä na slncu.“

„Dobre, švagre, choj,[85] koj tak chceš. Ale ti popredku radím, vezmi si stolok[86] na chrbet, lebo nebudeš mat na šom sedet a stát ti bude unovano. Aj pípu s dlhó pipsárkó[87] si vezmi, aby si sä mal s ším zabávät.“

Tak si z radosti prešärovali robotu: múkär šol kravu pást a klokošär ostal staje rädit.

Múkär kravu rano ledvác vyviadol zo staji. Ale kým pípu pripráväl, dohánu narezal a stolok na chrbet priväzal, už slnko mocne hrälo. Vynde s kravó na záhumnia, tá zašne veselši krášet. Prídú ku huare, zašne slnko pripekat: milá jelovica sä pustí do skoku, hned do chrasti, hned na lúky, hned z vršku, hned do vršku. Van chce za nó[88] do vršku, tu mu dlhá pipsárka nedá, lebo si takú búl pripravil, šua sä mu až po zemi vlášila. Chce za nó do chrasti, tu sä mu stolok medzi konáre zapliatol, že sä i sám ledvác vyslebodil. Jelovica medzitým sä mu stratila a van v strachu za nó dobre neošedivel. Ale vešer na mraku sama krava pomály sä domó vlekla, ešte ju ku pokonu drúkom mastit[89] musel, aby len šla.

Kod príde pred staju, vidí klokošära, šua od rana len vlášil a vlášil a naveky mu pribúdalo a hneval sä i na seba i na tamtoho, ež i to težká robota.

„Ej, kamarát,“ podá, „ši si ty pes!“[90]

„Ej, varahe, si aj ty pes!“

Ale ništ[91] däle nepódali, len sä edon na druhyho usmäli.

Na tretí den si pýtali od baby plácu, že už nechcú dälé slúžiť, aj nemaužú, lebo že ešte musä i väc sveta skúsit.

„Tuž, šuaže vám vyplatím, mojo deti?“ poviä stará baba.

„Len penäze, stará matko, len penäze.“

„Chojte tody át tam[92] do té jamy a nahrnte si plný plnišišký mech dukátó!“

Skošil klokošär tanu a múkär ostal na vrchu, aby jeho aj dukáty potom vytähnúl. Tot tamnu nahrnúl do poly mecha dukátó, ale si potom daš[93] pomyslel a do poly sebä vopchal a pokršil sä do mecha.

„Tähaj tia dukáty!“ zavolá hor na toho.

Tot na vrchu tähá, kelo[94] mu para staší, až i vytähne mech a uchytí so šitkym na pleco a hybaj! uteká, uteká, že by ho ani na sto konoch nedohonil. Kod sä už búl vystavil,[95] tak zošmaril[96] mech, utúlil sä do chrasti a zaspal.

Ráz sä ti len mech rozväže a z neho vyskoší chlap ako dub. Poobzerá sä, ši dakdo tu nito, a kod toho vidí spat, vylúší mech s dukátý na pleco a hajda[97] bokom do huary.

Pred vešerom zobudí sä šibal múkär v húštäve. Kdehe mech? Mesto prázdnia i napravo i nalävo.

„To ho iste tot švandrák odniasol,“ povia sám sebe. „Ale poškaj, ptášok, ve ty sadneš na lep, ve si ty ešte ni däleko.“

Tu pošne po té húštäve chodit a mihahat ako kuan.[98]

A milý klokošär naozaj tam búl skrytý v húšti, lebo sä bál prosto za cestó do domu, ež by ho múkär dohonil. A len šua zašúl mihahat, hned si pomyslel:

„Hej,“ pódá, „dobre sä mne bude domó na konu niast!“

Vynde z kríka a zašne konä vábit:

„Nä, končo, nä!“

„Aha tu si kuncút!“ stane mu múkär do cesty.

„Tuž, ši si to ty, figlär![99] Ve som sä jä nazdal, ež to dáky kuan.“

„Ve som jä chyba to chcel, poj,[100] už teraz puajdeme vedno.“

Tak šli vedno ku klokošärové žene, ež tam budú bývat, bo múkär povedal, ež van nikoho doma nemá. Bývali pon[101] za dva dni vedno. Ráz v noci skape múkär i s penäzmí a pod prosto domó ku svojé žene.

„Ženo, na, vezmi totot dukát a bež ku knäzovi, že som umrúl, aby ma ešte dnes zan pochoval. Aleže tiato dukáty ku mne do lády[102] vysyp, aby ti ich dakdo neukradnúl. Ale mna zemó nezakryte, len deskamí, ve ja o tri dni prídem. A koj by mä za tot šäs dakdo hlädal, ty len povedz, ež som už pochovaný.“

Ak jé rozpódal, tak sä šitko stalo. Zadanýho huncúta pochovali a len ho tak do jämy položili, ani nezabili, ani nezahräbali, ež ho žena chce chodit oplakávat, koj jé tak nenazdajky[103] umrúl.

Klokošär dobre vedel, ež i múkär ženu má, aj si iste myslel, ež ho tam nájde, len, pódá, šua za fígeľ[104] už opä vymyslel? Príde k toho umrlýho žene:

„Kdehe pán brat, pani sestro?“

„Kdeheby? Bože muaj, ve som sa jä dožila vdovickýho chleba. Už mi umrúl, neborák, Pán Boh mu daj veselia zmrtvych vstania! Len ochorel a umrúl.“

„Tak,“ pódá, „a ši dáký starý mech po nom neostal?“

„Ništ mi po nom neostálo, šitko, šua mal, išlo s nim do hrobu.“

„Tak mä tody aspon k jeho hrobu zavedzte, nach ho oplašem i jä neboráka, ve smo my dakody vedno na edon penäz slúžili.“

Ale ho tu pani sestra nechcela viast, ani ništ s nim mat, len ho het[105] odbavit. Vtom sä van sám zachytil do cinterína a tam zašne mrmlat ako bujäk. Tot v tom hrobe práve tia penäze šítal, ale koj zašúl buj ška, prestál šítat a zavolal:

„Hej, malá, héj!“

To pošúl na dvoch nohoch bujäk a prosto dudle[106] až ku novýmu hrobu a tu zašne hrebat nohami a zem do jamy sýpat. Tu sä bál tot pochovaný[107] a strašil, ak len vedel. Napokon nemuahol sä bujäk od smiachu strímat, zavolal:

„Ši si tu, kamarát?“

„Tu!“

„Ej, ši si ty pes!“

„Varahe,[108] si aj ty pes!“

Ništ väc nepódali ale si penäze rozdelili a tajšli každý svojó cestó.

[55] Podávame tu podľa nášho sľubu prvý kus vo vidiekohovore a to síce gemerskom. V Gemerskej stolici síce každá dedina má svoj hovor či podrečie, a tak by ťažko bolo na taký hovor ulahodiť, ktorý by každý Gemerčan za svoj uznával. My tu predsa píšeme, ako najvšeobecnejšie sa dá. Vybrali sme si na tento cieľ nie povesť, ale len žartovnú rozprávku, bo takáto sa nám k nášmu cieľu príhodnejšia vidí a sama v sebe takto originálnejšie zneje.

Aby čitateľ tomuto hovoru lepšie porozumel, napred púšťame tieto vysvetlivky: ae vzali sme z latinského alphabetu, vyslovuje sa ako predĺženô ä, roztvorenejšími ústami ako toto, ua stojí tam, kde inde v slovenskej reči uo, ô, krátke e nezmäkčuje nikde (ako v ostatných kusoch tohto vydania) predchádzajúce spoluhlásky, bo gemerskô podrečie mäkkých spoluhlások nemá. Z tej príčiny píšeme v ňom i tam y, kde ináč i stojí, ó je znak genitívu -ov, alebo inštrumentálu -ou, vyslovuje sa ako v druhých rečiach dlhô ó, taktiež minulé časy na -ól, -úl vyslovujú mnohí Gemerci len ako dlhé ó, ú, napr. prišó miesto prišol, padnú miesto padnul.

[V našom prepise tejto rozprávky sme sa v niečom odchýlili od prepisu Dobšinského: nepíšeme ae, ale ä, píšeme i a y podľa spisovného pravopisu, pritom upozorňujeme na konštatovanie Dobšinského, že v Gemeri (presnejšie ide o stredný Gemer) niet mäkké ď, ť, ň, ľ. Preto všetky slabiky de, te, ne, le, di, ti ni, li treba v tejto rozprávke čítať s d, t, n, l, neslobodno ich čítať s ď, ť, ň, ľ. Okrem toho sme, práve tak ako v ostatných nárečových textoch, prepisovali predpony s-, z- podľa bežnej slovenskej výslovnosti a podľa dnešných pravopisných pravidiel. Prepisovali sme teda v tomto texte: nasbiaral na nazbiaral, sišli sä na zišli sä, zchytralí na schytralí, zkúsit na skúsit. Treba ešte poznamenať, že v tomto nárečovom texte je š namiesto č, ia namiesto ie, ua namiesto uo, ô, a namiesto ia a ešte niektoré menšie zvláštnosti.

Nepresnosti v nárečovom zápise, ktoré sú u Dobšinského, sme ponechali.]

[56] hora

[57] čuo,čo

[58] klokoše sú šišky, čo na dubovom liste vyrastajú, i dubence zvané, nemecky Eichäpfel.

[59] ten

[60] keď; to istô znamená koj.

[61] on

[62] že, na konci slova povedá sa -he, viď nižšie: kdehe = kdeže, vyhe = vyže.

[63] neurčitý čas má všade tvrdô t, miestami v Gemerskej vyslovuje sa i -č, teda: predávač, hlädač atď.

[64] tento

[65] nuž

[66] veď on, vždyť on.

[67] povedá.

[68] vzal

[69] prinesie.

[70] preciedzať, od cediť.

[71] Slováci nazývajú napospol človeka, ktorý sa klamaním iných zaoberá, fijalkou. Taktiež o takom človeku sa povedá: Ale je to kvietok!

[72] braček

[73] poďme

[74] hoci, trebárs, česky: byť i.

[75] včas

[76] čím, čím viac

[77] sebou

[78] zľakne sa.

[79] vždy väčšmi, vždy ďalej.

[80] klátila sa.

[81] košiarik, filfas

[82] či si ustal

[83] trlica, nástroj na trepanie konôp a ľanu, tak sa posmešne volá chudá krava.

[84] čistil

[85] choď

[86] stolec, stoličku.

[87] pípsárka, eine Röhre.

[88] ňou, ní.

[89] mastiť, t. j. biť.

[90] toľko ako nemecky: du Schelm!

[91] nič

[92] hen tam, tamto.

[93] dač, niečo.

[94] koľko

[95] vystaviť sa = tak ustať, že ďalej nevládze; vystaviť niekoho = dovtedy ho naháňať, kým ukonaný ďalej nemôže.

[96] zhodil

[97] to, čo hybaj, srbskô: hajd, hajdmo, v Gemeri často užívanô.

[98] kôň, kůň.

[99] švandrák, figliar-šelma, čtverák.

[100] poď

[101] asi.

[102] truhly

[103] nenadále

[104] fígeľ, toľko ako žartovný kus, často pritom i zlostný znamená, tiež ako tu: podvod, lesť.

[105] preč odpraviť.

[106] mrmle, hlas bujaka (byvola) nasleduje.

[107] pohrobený

[108] veruže.

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podáva a rozpráva Samuel Ormis. [55] Býval v dubovej hore jeden šibal, čo sa rád ľahkej práci vyhýbal a nič robiť si nežiadal. Nazbieral tu klokoše[58] za plný mech a vybral sa s nimi po svete handlovať. Prišiel do jedného hostinca a tam skúšal šťastia. Býval s uhliare v druhej hore druhý taký šibal. I on, keď ho videl, rád druhého cez lavičku previedol. Nahrnul do mecha tenkého popola, že ho miesto múky bude predávať.[63] Vybral sa svetom šťastia hľadať a prišiel do toho hostinca, kde si ten prvý šibal už sadol. „Daj Boh šťastia!“ povedal tento, keď dnu vkročil. „Pamodaj i vám,“ povedal ten prvý. „Kam idete?“ „Múku predávať. Nuž a vy?“ „Ja predávam orechy.“ V noci, kým ešte múkár spal, skočil klokošiar na nohy a hovorí si: „Ja si vezmem jeho mech miesto môjho, veď on to nebude vedieť.“ A iste uchopil mech s popolom na plece a hybaj domov. Prebudil sa aj druhý a povie: „Kde sa ten podel? Ten si vraj vzal môj popol miesto orechov. No, to je dobre. Len rýchlo teraz domov, aby sa nevrátil.“ Tu uchopil milý mech s klokošmi na chrbát a popchýnal behom domov: „Ženo, daj koryto,“ kričal ešte na ceste, „nesiem ti orechy.“ „Len kde si ich vyprádol?“ povedala žena, „si sa Boha nebojíš, ľudí klamať!“ A prinesie koryto a on s veľkou nádejou vyhrnul — klokoše. „Daj, ženo, koryto!“ volal aj druhý, keď domov prichádzal, „nesiem ti múku.“ Žena podala koryto a s veľkou radosťou už myslela na to, aké halušky bude variť. Ale on jej tu vysypal — popol. Tieto dve fijalky[71] vybrali sa potom jeden druhého hľadať a zišli sa zas na tom hostinci. „Ej, bráško,“ povie jeden, „ale si ty kvet!“ „Ej, ale si ho mi aj ty za kvet!“ povie druhý. „Ale už keď sme takí šelmovia šikovné, poďme vždy na jeden peniaz slúžiť.“ A tak išli, až prišli ku jednému domčeku, čo stál na jednej širokej lúke. Našli tu jednu starú ženu. „Daj Boh šťastia, pani matka!“ „Pamodaj i vám, moje deti, kam idete?“ „Službu hľadať, či by ste nás nezobrali?“ „Ba, rada vás vezmem, hoci aj obidvoch.“ „A my radi pôjdeme, hoci aj obidvaja. A čo nám dáte robiť?“ „Jeden mi budete jednu jelovicu pásť a druhý od nej stáje strážiť.“ A tak na druhý deň skoro ráno išiel klokošiar pásť jednu chudú jelovicu a múkár začal stajne upratovať, vymetať a hnoj z nich vynášať. Keď tento vošiel do chlieva, ani za dva košíky hnoja nevidel. Ale keď dvere otvoril a slnko napustil a začal hrabať, von vynášať, tu mu naveky viac pribúdalo a čím viac sa hrdlil, tým viac videl pred sebou. Ten klokošiar s tou kravou ráno, kým slnko nepálilo, ju bil a predsa len tak z nohy na nohu sa vlečla. Ale keď slnko prihrialo a jalovička sa rozhriala, tu si hlavu zdvihla, očami bystrila, rozihrala sa a hybaj po skalinách, po jedlinách do skoku. On si už ľahol aj do trávy a pošnul driemať, že sa mu, povie, ani z miesta nehýbe. Ale zrazu sa zľakol, keď zazrel, že kravička poskakuje. Volá, vábí ju: „Ná, malá, ná!“, zaháňa, ale ona len stále viac, stále ďalej, skoro ani nevládal za ňou behať. Po poludní sa už zdalo, že mu svetom ujde a popredu sa bál starej baby. Ale keď slnko začalo zapadať, i kravička slábla, keď zapadlo, už tak oslábla, že sa len tak z boka na bok klátila. S veľkou robotou ju prihnal do dvora. Na dvore ho stretol múkár s košíkom hnoja: „Brat, si sa ustal pri tom košíku?“ „Horký ustal! Teraz jeden košík nesiem a ráno som jeden vyniesol, veď to mi je za robotu! A ty si sa veľa naliatal za tú štrbavú trlicu?“ „Horký naliatal! Celý deň som spal, ani sa nepohla odo mňa.“ Na druhý deň povedal ten, čo včera stajne čistil: „Brat, pusť ma dnes s tou kravou, nech aj ja tie polia vidím a zohrievam sa na slnku.“ „Dobre, švagor, choď, keď tak chceš. Ale ti popredu radím, vezmi si stolček na chrbát, lebo nebudeš mať na tom sedieť a stáť ti bude unavené. Aj pípu s dlhým pípsárkom si vezmi, aby si sa mal s čím zabávať.“ Tak si z radosti prešiel robotu: múkár šiel kravu pásť a klokošiar ostal stajne upratovať. Múkár kravu ráno ledva vyviedol zo stajne. Ale kým pípu pripravil, doháňal narezal a stolček na chrbát priviazal, už slnko mocne hrialo. Vyšli s kravou na záhumnie, tá začala veselo skákať. Prišli ku hore, začalo slnko pripekať: milá jelovica sa pustila do skoku, hneď do chrastu, hneď na lúky, hneď z vrchu, hneď do vrchu. On chce za ňou do vrchu, tu mu dlhá pípsárka nedá, lebo si takú pripravil, že sa mu až po zemi vlásila. Chce za ňou do chrastu, tu sa mu stolček medzi konáre zaplietol, že sa i sám ledva vyslobodil. Jelovica medzitým sa mu stratila a on v strachu za ňou dobre neostriehol. Ale večer na mraku sama krava pomaly sa domov vlekla, ešte ju ku pokonu drúkom biť musel, aby len išla. Keď prišiel pred staju, vidí klokošiara, čo od rána len vlásil a vlásil a naveky mu pribúdalo a hneval sa i na seba, i na toho, že i to ťažká robota. „Ej, kamarát,“ povie, „si ty pes!“ „Ej, varaha, si aj ty pes!“ Ale nič viac nepovedali, len sa jeden na druhého usmiali. Na tretí deň si pýtali od baby výplatu, že už nechcú ďalej slúžiť, ani nemôžu, lebo že ešte musia i viac sveta skúsiť. „Nuž, už vám vyplatím, moje deti?“ povedala stará baba. „Len peniaze, stará matka, len peniaze.“ „Choďte tu cez tamto do tej jamy a nahrňte si plný plnišišský mech dukátov!“ Skočil klokošiar dolu a múkár ostal hore, aby ich aj dukáty potom vytiahol. Ten dolu nahrnul do polovičného mecha dukáty, ale si potom pomyslel a do polovice seba vopchal a prikryl sa do mecha. „Ťahaj tie dukáty!“ zavolal hore na neho. Ten hore ťahal, koľko mu para stačila, až i vytiahol mech a uchopil so všetkým na plece a hybaj! Utekal, utekal, že by ho ani na sto koní nedohonil. Keď sa už vystavil,[95] tak zhodil mech, utúlil sa do chrastu a zaspal. Zrazu sa len mech rozviazal a z neho vyskočil chlap ako dub. Poobzeral sa, či niekto tu nie je, a keď to videl, vzal mech s dukátmi na plece a hajde bokom do hory. Pred večerom zobudil sa šibal múkár v húštine. Kde je mech? Miesto prázdno i napravo i naľavo. „To ho iste ten švandrák odniesol,“ povedal si sám. „Ale pozri, vtáčik, veď ty sadneš na lep, veď si ešte nie ďaleko.“ Tu pošiel po tej húštine chodiť a mihal sa ako kôň. A milý klokošiar naozaj tam bol skrytý v húštine, lebo sa bál priamo za cestou do domu, že by ho múkár dohonil. A len sa začal mihotať, hneď si pomyslel: „Hej,“ povie, „dobre sa mne bude domov na koni ísť!“ Vyjde z kríka a začne kone vabiť: „Ná, koníčko, ná!“ „Aha, tu si koníček!“ stojí mu múkár do cesty. „Nuž, si to ty, figlár! Veď som sa ja nazdal, že to je nejaký kôň.“ „Veď som ja chcel chybu, poď, už teraz pôjdeme vždy.“ Tak išli vždy ku klokošiarovej žene, že tam budú bývať, lebo múkár povedal, že on nikoho doma nemá. Bývali asi dva dni vždy. Raz v noci skapal múkár i s peniazmi a pod priamo domov ku svojej žene. „Ženo, na, vezmi tento dukát a bež ku kňazovi, že som umrel, aby ma ešte dnes pochoval. Ale tieto dukáty ku mne do truhly vysyp, aby ti ich niekto neukradol. Ale mňa zemou nezakry, len doskami, veď ja o tri dni prídem. A keď by ma za toto ešte niekto hľadal, ty len povedz, že som už pochovaný.“ Keď to rozprával, tak sa všetko stalo. Zadaného huncúta pochovali a len ho tak do jamy položili, ani nezabili, ani nezahrabali, lebo ho žena chce chodiť oplakávať, keď on tak nenazdane umrel. Klokošiar dobre vedel, že i múkár ženu má, aj si iste myslel, že ho tam nájde, len, povie, už za fígeľ opäť vymyslel? Príde k tomu umrelému žene: „Kde je pán brat, pani sestra?“ „Kdeže by? Bože môj, veď som sa ja dožila vdovského chleba. Už mi umrel, neborák, Pán Boh mu daj veselie zmŕtvychvstania! Len ochorel a umrel.“ „Tak,“ povie, „a či nejaký starý mech po ňom nezostal?“ „Ničo mi po ňom nezostalo, všetko, všetko mal, išlo s ním do hrobu.“ „Tak ma tu aspoň k jeho hrobu zaveďte, nech ho oplačem i ja neboráka, veď sme my niekedy vždy na jeden peniaz slúžili.“ Ale ho tu pani sestra nechcela pustiť, ani nič s ním mať, len ho hneď odbaviť. Vtom sa on sám zachytil do cintorína a tam začal mrmlať ako bujak. Ten v tom hrobe práve tie peniaze šítal, ale keď začul bujak, prestal šítať a zavolal: „Hej, malá, héj!“ To pošiel na dvoch nohách bujak a priamo dudlal až ku novému hrobu a tu začal hrabať nohami a zem do jamy sypať. Tu sa bál ten pochovaný a strašil, ako len vedel. Napokon nemohol sa bujak od smiechu zadržať, zavolal: „Si tu, kamarát?“ „Tu!“ „Ej, si ty pes!“ „Veruže, si aj ty pes!“ Nič viac nepovedali, ale si peniaze rozdelili a vybrali každý svojou cestou. [55] Podávame tu podľa nášho sľubu prvý kus vo vidieckom nárečí a to síce gemerskom. V Gemerskej stolici síce každá dedina má svoj hovor či podrečie, a tak by ťažko bolo na taký hovor ulahodiť, ktorý by každý Gemerčan za svoj uznával. My tu predsa píšeme, ako najvšeobecnejšie sa dá. Vybrali sme si na tento cieľ nie povesť, ale len žartovnú rozprávku, lebo takáto sa nám k nášmu cieľu príhodnejšia vidí a sama v sebe takto originálnejšie znie. Aby čitateľ tomuto hovoru lepšie porozumel, najprv púšťame tieto vysvetlivky: ae vzali sme z latinského alphabetu, vyslovuje sa ako predĺžené ä, roztvorenejšími ústami ako toto, ua stojí tam, kde inde v slovenskej reči uo, ô, krátke e nezmäkčuje nikde (ako v ostatných kusoch tohto vydania) predchádzajúce spoluhlásky, lebo gemerské podrečie mäkkých spoluhlások nemá. Z tej príčiny píšeme v ňom i tam y, kde ináč i stojí, ó je znak genitívu -ov, alebo inštrumentálu -ou, vyslovuje sa ako v druhých rečiach dlhé ó, taktiež minulé časy na -ól, -úl vyslovujú mnohí Gemerci len ako dlhé ó, ú, napr. prišó miesto prišol, padnú miesto padnul. [V našom prepise tejto rozprávky sme sa v niečom odchýlili od prepisu Dobšinského: nepíšeme ae, ale ä, píšeme i a y podľa spisovného pravopisu, pritom upozorňujeme na konštatovanie Dobšinského, že v Gemeri (presnejšie ide o stredný Gemer) niet mäkké ď, ť, ň, ľ. Preto všetky slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li treba v tejto rozprávke čítať s d, t, n, l, neslobodno ich čítať s ď, ť, ň, ľ. Okrem toho sme, práve tak ako v ostatných nárečových textoch, prepisovali predpony s-, z- podľa bežnej slovenskej výslovnosti a podľa dnešných pravopisných pravidiel. Prepisovali sme teda v tomto texte: nasbiaral na nazbiaral, sišli sä na zišli sä, zchytralí na schytralí, zkúsit na skúsit. Treba ešte poznamenať, že v tomto nárečovom texte je š namiesto č, ia namiesto ie, ua namiesto uo, ô, a namiesto ia a ešte niektoré menšie zvláštnosti. Nepresnosti v nárečovom zápise, ktoré sú u Dobšinského, sme ponechali.] [56] hora [57] čo [58] klokoše sú šišky, čo na dubovom liste vyrastajú, i dubence zvané, nemecky Eichäpfel. [59] ten [60] keď; to isté znamená koj. [61] on [62] že, na konci slova hovorí sa -he, viď nižšie: kdehe = kdeže, vyhe = vyže. [63] neurčitý čas má všade tvrdé t, miestami v Gemerskej vyslovuje sa i -č, teda: predávač, hľadač atď. [64] tento [65] nuž [66] veď on, veď on. [67] povedá. [68] vzal [69] prinesie. [70] preceďať, odcediť. [71] Slováci nazývajú napospol človeka, ktorý sa klamaním iných zaoberá, fijalkou. Taktiež o takom človeku sa hovorí: Ale je to kvietok! [72] braček [73] poďme [74] hoci, trebárs, česky: byť i. [75] včas [76] čím, čím viac [77] sebou [78] zľakne sa. [79] vždy viac, vždy ďalej. [80] klátila sa. [81] košík, filfas [82] či si ustal [83] trlica, nástroj na trepanie konope a ľanu, tak sa posmešne volá chudá krava. [84] čistil [85] choď [86] stolička. [87] pípsárka, jedna trúbka. [88] ňou, ňou. [89] biť. [90] toľko ako nemecky: du Schelm! [91] nič [92] hen tam, tamto. [93] dač, niečo. [94] koľko [95] vystaviť sa = tak ustať, že ďalej nevládze; vystaviť niekoho = dovtedy ho naháňať, kým ukonaný ďalej nemôže. [96] zhodil [97] to, čo hybaj, srbsky: hajd, hajdmo, v Gemeri často používané. [98] kôň. [99] švandrák, figliar-šelma, čtverák. [100] poď [101] asi. [102] truhly [103] nenadane [104] fígeľ, toľko ako žartovný kus, často pritom i zlostný význam, tiež ako tu: podvod, lest. [105] preč odpraviť. [106] mrmle, hlas bujaka (byvola) nasleduje. [107] pohrobený [108] veruže.

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: I

Poradie v zväzku: 19

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/19

Digitalizátori: Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková