Súdnej pám

Podáva Ján Rotarides v pospolitom vidiekohovore novohrad-veľkohontskom.

De sa stalo, tam sa stalo, stalo sa raz voľakode, že edom pám mau takého slúhu, kerej sa poveky šibeniciam pokloniu, kod poľa nich s pánom na voze išou. Pám to chceu zveďeti, že prečo to jeho slúha tak robieva, opejtau sa ho tode edomraz:

„Ale te, prečo si te pred krížom nikda širák dou nevezneš a šibeniciam pokloníš sa poveky?“

„Ľa, pám môj,“ odpovie slúha, to ja preto tak robím, že na šibeniciach veľa ňevinech a dobrech ľudí odvisňe.“

Pána tá reč slúhe tak veľmo pohla, — lebo bou súdnej pám, — že koď prišou domov, chceu toho skúsiti. Išou o pounoci do konice a ostrem nožom zaklau najlepšího svojho koňa. Nôž zakrvavenej ale do opasku slúhe, kerej tode tuho spau, vopchau a ráno vyšetruvau ťem zločim.

Za dlhej čas kutili a hľadali zločinca a za dlhej čas nemohli ho najti. Napokom vyšou na javo zakrvavenej nôž a slúha bou pred súd postavenej; — ďe kod poľa svedomia vraveu, že ho vom ni, — zatiau bou trápenej a bitej, zakiau sa na selu ňepriznau k zločinu. A kod sa priznau, bou odsúdenej na šibenice.

Ňevolnej už bou pod šibeniciame; už sa veše sto a sto divákov ta hrnúlo, že ako ho budú vešati; tode pám preriekou:

„Slúhovi môjmu dajťe pokoj! Je ňevinnej; lebo ni om, ale ja zaklau som koňa. Skutkom temto chceu som skúsiti, či ozaj aj ňevinnech ľudí odsudzujú a vešajú.“

Hneď za tem zložiu ťem pám úrad sudcovskej a od toho času ňesúdiu viac právo.^[163]