Človek nevie, čo v hrnci vrie, keď je pod pokrývkou.
Človek nevie, na čo ľahne, na čo vstane.
Čo bolo, čo bude, cigán nezahudie.
Čo koho má potkať, to ho potká. – Čo koho má potkať, tomu sa neschová. – Čo koho má potkať, tomu neujde.
Čo koho mrzí, to sa ho drží.
Čo má byť, bude; čo má prísť, príde.
Čo má prísť, nech príde skoro.
Čo vylúčiš, čertu poručíš.
Jednému obracia sa na blato, druhému na zlato.
Kde máš hlavu zlomiť, ta ťa nohy donesú.
Keby človek vedel o tom, čo bude potom, všetkého zlého by minul.
Keby človek vedel, že má nohu zlomiť, nuž by si sadol.
Keby kôň o sebe vedel, žiaden by na ňom nesedel.
Kto sa má obesiť, jakživ sa neutopí.
Malý psík do smrti šteňa.
Mne britva ne, druhému i motyka.
Mne polna ne, druhému i prazna pipka horí.
Niekomu sa aj železo v ruke na zlato obráti.
Neorie, neseje, samo sa mu rodí.
Nie sú všetci vtáci pávy alebo orlice.
Ak pánboh dopustí, aj motyka spustí. – Ak pánboh dopustí, aj motyka strelí.
Komu pánboh praje, tomu i vo snách padne; a komu pánboh nepraje, tomu i z lyžice spadne.
Panebože, pomôž tomu, čo nemôže; každý orie, ako môže.
Príhoda chodí po ľuďoch.
Čo dedina, to novina.
Čo hodina, to novina.
Čo vykročíš z domu, počuješ novinu.
Pospi hodinku, počuješ ráno novinku.
Seď doma jednu hodinu, počuješ (dobrú) novinu.
Padol horeznak a udrel sa o nos.
Ako kocka padne.
Čert mu ruku postrčil.
Prišiel k tomu ako pes ku kosti.
Prišlo mu to ako vo snách.
Slepému sa pošťastilo.
To je už slepé Šťastie!
Trafilo sa mu ako slepej kure zrno.
To sa mu len tak poťapilo.
Čo komu súdené, to mu je súrené.
Čo komu súdené, bude mu aj dané. – Čo komu obecané, bude mu aj dané.
Už mu to len muselo byť súdené.
Zaspievalo vtáča na kosodrevine, čo komu súdené, to ho ver neminie.
To bývalo i bude.
To inakšie nebude, kým svet svetom bude.
To je od bohsveta tak. – To je od nepamäti sveta tak. – To je tak, čo svet svetom stojí. – To je tak od prvosveta. – To je tak od samoprvu.
Tomu neujdeš, čo ťa má zastihnúť.
V okamžení mnoho prihodiť sa nemôže.
