Čos’ dal tej smrti, že ťa nechala?
Dal smrti maku. – Dal smrti mericu maku.
Ešte je prisprostý medzi svätých.
Lala, zomretý, a prišiel, kde hudú!
Nazdal som sa, že budete musieť poslať s tanistrou po koštiale zo mňa.
Nebude mu už ani ďuk!
Vykýchal sa z toho.
Život jeho visel na vlase.
A po smrti fuk do zeme!
Ďaleko nepôjde.
Do červených šiat ho obliekli.
Grgolica ho zadávila. Grgolica ho zadrhla.
Hladí farárovi do mešca. – Hrobár sa mu raduje.
Iba čo duša chodí doň nocúvať.
Krivka, krivka, kým sa nedokrivká.
Lekár ho do zeme uderil. – Lekár ho do zeme zabil.
Nebol dlho na varte.
Nebude dlho kašu dúchať. – Nebude dlho mrkev škrabať. – Nebude dlho po svete chodiť. – Nebude ten už jesť novej kapusty. – Nebude ten už šípok zobať.
Nedočká sa ten nového chleba. – Nedočká sa ten vianočných opekancov.
Nepočuje ten viac kukučku kukať.
Nerád by ešte, aby tráva po ňom rástla.
Nesie veľký vrch.
Neurobí starú kosť
Skapal, akoby ho nikdy nebolo bývalo. – Skapal, akoby sa bola voda nad ním zavrela.
Človek je len ako tráva.
Človek na svete okolo nemoci a smrti sa pletie.
Človek nevie, kde kosti zloží.
Človek sa tu len popotĺka, a potom je koniec.
Človek vie, kde sa narodil, ale nevie, kde zomrie.
Človek zomrie, nezoderie sa ako vrece.
Dnes mne, zajtra tebe.
Duša nezhynie, hoc i telo pominie.
I ten čas bude, keď nás nebude.
Každý sa musí so svetom raz rozlúčiť, čo by mu akým milým bol.
Ľudia na svete ako pena vo vode. – Ľudia na svete ako hmla.
Maj každý deň za posledný!
Musíme ustúpiť jeden druhému.
Nahí sme na tento svet prišli, nahí z neho aj odídeme.
Proti veku nieto lieku.
Raz na svet, po druhej že sveta.
Rok k hrobu krok.
I ten červiak sa proti smrti bráni.
Každým dňom sme bližší k smrti.
Každý sa smrti bojí.
Lepší krátky život ako dlhá smrť.
Nezabudni na smrť, ona na teba nezabudne.
Pamätaj na smrť.
Plač od smrti nespomôže.
Proti smrti niet lekára.
Rok má krok a život v pätách smrť.
Smere sebe na ostatný dzeň zochabia.
Smrť ho tam čakala.
Smrti neujdeš. – Smrti sa nevykúpiš. – Smrti sa nevymodlíš.
Smrti sa nik nevyprosí. – Smrti sa nik z hrsti nevykrúti.
Smrť je istá, ale hodina neistá.
Smrť má kosu, a nie sekeru.
Smrť nájde košeľu, a svadba sukňu.
Smrť nás čaká, nohy nás nesú.
Smrť nedáva pardon. – Smrť nikomu neodpustí.
Smrť nevyberá nikoho.
Smrť príde znenazdania.
Smrť si príčinu hľadala. Smrť si vždy zádrapku nájde.
Smrť s každým tancovať bude.
Smrť tam hľadal.
Smrť všetko vyrovná.
So smrťou nikto oldomášu nepil.
So smrťou nikto zmluvu neurobil.
Všade ťa smrť čaká. – Všade ťa smrť nájde.
Živý sa smrti bojí.
Starí sa poberajú, mladí ich predbehúvajú.
Dotáral sa ku smrti.
Každú hodinu mu smrť čakajú.
Leží na smrteľnej posteli.
Náhla smrť naň prišla. – Náhlou smrťou zišiel z tohto sveta.
Smrteľný pot ho uchytil.
Smrť ho spicou zabila.
Sotva sa z toho vychráme. – Sotva sa z toho vylíže. – Sotva sa z toho vystrábi.
Šiel chren kopať. – Šiel k Abrahámovi morky pásť. – Pújdeš Zelenkove morky pást. – Šiel na dolnú zem s doskami.
Ani neožíva, ani neumiera.
Chorý na úmor.
Len tak zo zdrava umrel.
Umrel pri dobrej pamäti. – Umrel pri dobrom rozume.
Každému je raz zomrieť.
Kto leží, ten leží; kto umrel, ten tam.
Kto sa narodil, musí zomrieť.
Kto zomrie, všetko tu nechá, iba dobré a zlé so sebou vezme.
Len raz umriem, a to musím.
Mladý môže zomrieť, starý musí.
Nemôžu všetci na posteli zomrieť.
Radšej v cudzine desať ráz zomrieť, ako doma raz.
Raz som sa narodil, raz umrieť musím. – Raz žijem, raz umrieť musím.
Starý musí zomrieť a mladému sa pridá.
Umriem, nezhorím na slnci.
Zomrieš, ničoho sebou nevezmeš.
Umieráčik volá: Kto za kým, kto za kým? A kuvik: Poď, poď!
Viac mladých kožiek visí na bidle ako starých.
Zomretého plačom nevzkriesiš.
Život ľudský ako tá para.
Už ho smrť volá. – Už ho smrť vzala do tanca. – Už je jednou nohou v hrobe. – Už je len tona z neho. – Už je na ostatnej stupce. – Už je posledná ťažoba na ňom. – Už je viac na onom svete ako na tomto. – Už len do zeme hľadí. – Už mu dušu strežú. – Už mu dušu striehnu. – Už mu je amen. – Už mu je duša na jazyku. – Už mu je od zdravia. – Už mu je smrť za pätami. – Už mu nos končitie. – Už mu oči bielkom zachodia. – Už mu odbila posledná hodina. – Už mu popol na nos šedá. – Už mu smrť klope na čelo. – Už mu smrť klope na dvere. – Už mu smrť väzí na čele. – Už mu smrť pri dverách stojí. – Už mu šijú na úmor. – Už na ostatných chodí. – Už na posledných nohách stojí. – Už nepozná nikoho. – Už nevraví. – Už poslednú hudie. – Už sa mu oči vyvracajú. – Už sa mu zmrkáva. – Už sa so smrťou pasuje. – Už tenko kašle. – Už z toho nevyjde. (blízkosť smrti)
Už ho pánboh povolal. – Už ho rana sekla. – Už ho smrť skosila. – Už ho smrť zoťala. – Už ho smrť zronila. – Už ho vzal pánboh k sebe. – Už je boží. – Už je nebohý. – Už je hore bradou. – Už je hore znakom. – Už je na doske. – Už je na pokoji. – Už je po ňom. – Už je po ňom veta. – Už je studený. – Už je stuhnutý. – Už nebude viac trávu šliapať. – Už nebude viac zem šliapať. – Už odišiel domov. – Už odišiel za koráb. – Už odišiel, odkiaľ sa nevráti. – Už odpadol. – Už opustil svet. – Už poručil. – Už sa odobral. – Už sa vyvalil. – Už umrlčinou razí. – Už usnul na večnosť. – Už usnul v Pánu. – Už vypriahol. – Už vytrčil kopytá. – Už vytrčil päty. – Už zavrel oči naveky. – Už zložil kosti. Č. 586. (Skonanie)
Už dávno hnije. – Už zhnil. – Už ho dávno hlava nebolí. – Už ho niet medzi živými. – Už je dávno rozsypaný. – Už je dávno v zemi. – Už je so zemou zmiešaný. – Už sa rozpadol. (Po smrti)
Vymreli do kolena.
Vyšíva plátence za deviatimi kachlí.
Vrany nad ním zakvákali.
Zahryzol do trávy. – Zahryzol do zeme.
Zaplakala ho.
Zaplatil to hrdlom. – Zaplatil to smrťou. – Zaplatil to životom.
Zhasla mu svieca života. – Zhasol mu život. – Zhaslo mu svetlo sveta.
Zlým koncom zišiel z toho sveta.
Zmetal krpcami. – Ľahko strasieš krpcami! – Ľahko ti podkovy strhnú!
Zo sveta ho zniesol. – Zo sveta ho sprevadil. – Zo sveta ho vyhrýzol.
