Dobre, že človek neošedivie od starosti!
Páli ho, pripeká ho, dohára mu.
Div mi hlava nepukne.
Hlava mi ide do kolesa.
Hlava mu blčí. — Hlava mu horí.
Hlavu si láme na tom. — Hlavu si trudí na tom.
Má klin v hlave.
Mám hlavu ako merica od starosti.
Má mnoho na hlave. — Má toho vyše hlavy.
Má žeravý uhoľ na hlave.
Nemôže si to z hlavy vyhodiť.
Neviem, kde mám hlavu. — Neviem, kde mi hlava stojí.
O hlavu prídem od starosti.
To mu hlavu melie. — To mu v hlave vŕce.
To sa mu neprace do hlavy. — To sa mu neprace do kotrby.
Všetka hlava mi je prevrátená.
Za hlavu sa chytal, akoby mu horela.
Má žeravý uhoľ na chrbte.
Myslí, myslí a nič nevymyslí.
Myšlienky ho zaujali.
Nechty si hrýzol.
Neviem, čo mám skôr do ruky chytiť.
Premýšľal ako zlatnícky učeň.
Rukou si mädlí po čele.
Škrabal sa za ušami.
Toľko mám starostí, že ani neviem, čo som na ráno jedol!
Zamyslený ako dubový peň.
