Ktože navarí kaše, ak nie baby?
Nenechá baba klebiet, švec trhov a džbánu.
Povedz babe, hneď je to všade.
Beta povie Bete, u tá roznesie po celom svete.
Svrbí jazyk Betu, mosí von s klebetú.
To je Beta, čo po meste smeti zmetá.
Celý svet je huncút, len on je statočný!
Cudzie hriechy na nose a svoje za chrbtom.
Čoho chváliť neumieš, nehaň!
Do očú nechváľ a za chrbty nehaň!
Hance robia z celého strapce.
Haniť každý truľo vie.
Každé dobré má svojich haničov. Novohrad. – Každá cnosť má svojho hancu.
Ľahšie haniť ako spraviť.
Neprítomného a mŕtveho nehaň; jednako sa nemôžu brániť.
Radšej pochváliť ako pohaniť.
Jazyk nemá kostí, ale kosti láme.
Naveky jazyk pasie. – Rada chodí jazyk pásť.
Roznášajú ho na jazykoch.
Šuch z jazyka na jazyk.
Každá potvora sa do mňa zadrapuje!
Každý čert sa o mňa otiera.
Kde ho niet, chvália ho; kde je, križujú ho.
Chválil ho pred každým prázdnym domom. – Chválil ho pred každou prázdnou chalupou.
Nič na svete horšieho nad zlý jazyk.
Utrhačovi sedí diabol na jazyku a tomu, kto počúva, v ušiach.
Zlý jazyk moc zlého narobí.
Zlý jazyk od jedovatého hada horší.
Zlý jazyk všetko sprzní. – Zlý jazyk všetko ofŕka. – Zlý jazyk všetko oslintá. – Zlý jazyk všetko obrýzga.
Keď čert nič horšieho nemôže urobiť, aspoň zasmradí. – Iba čo daromného smradu narobil.
Klebeta ako uhoľ: ak nemôže popáliť, aspoň zašpiní. Novohrad.
Kobiety rady robia klebety.
Kto nemá roboty, začne si klebety. Prešpor. stol.
Kto o kom pred tebou, o tebe za tebou.
Kto o kom za chrbtom vraví, iste sa ho bojí.
Múdre ucho nedbá na reči hlúpych ľudí.
Na druhom všetko vidí, a na sebe ničoho.
Na koho straky, na toho vrany.
Nedobre po ľudských trúbach vodu piť.
Nekvákaj, nekvákaj, ty čierne havráňa, dosť sa nakvákajú mrcha ľudia na mňa!
Neopierajže mu, prepytujem pekne, gate!
Nepovedz ty, povedia tebe.
Novinka do mňa, beťahy zo mňa.
Chlap klebetný ako stará baba. – Klebetný(á) ako straka.
Len handra z neho zostala.
Má ho v zuboch.
Na posmech ho obrátil.
Nenechal na ňom ani kúska dobrého. – Nenechal na ňom ani miesta dobrého. – Nenechal na ňom ani vlasa dobrého. – Nenechal na ňom ani zdrapa dobrého.
Nenechal na ňom za polgrajciar cti.
Osy na zlé ovocie nejdú.
To nie je planá hruška, ktorú osy kúšu.
Každý pes do mňa breše.
Psie ľudské jazyky! – Psí jazyk!
Tomu povedať, to je, akoby psovi na chvost uviazal.
Roznáša ho po svete.
Sapún prišla predávať.
S holou hanbou chodí.
S píšťalkou a bubnom o mne rozhlasoval.
Darmo pes na mesiac breše.
Každý pes ináč breše.
Pes breše a hory sa otriasajú.
Pes breše a chvost sa mu trasie.
Pes breše, vietor nesie.
Pes i na svätého zašteká.
Pes nebude hovoriť, ale štekať.
Pes nevie leda štekať.
Starý pes i vtedy ščeká, kedz nikoho nevidzí.
Po močiaroch žaby kŕkajú.
Tupiť každý blázon vie.
Blatom hádže po ňom.
Druhému na palce stúpa.
Huš teľa, vlk!
Dostal sa do ľudských úst. – Prišiel ľuďom do úst.
Každý si s ním ústa vyplákne.
Ústa si oň otiera. – Omáľa ho v ústach.
Už ho obťal.
Vymietla jednou metlou dve izby.
Vystavil ho na pranier.
Vystrčil naň viechu. – Viechu mu vystrčili.
Všetky domy ním pozametal.
Všetku hanbu by kúpil na mňa.
Všetku žatvu s ním odbavili.
Vzali ho baby do prádla. – Vzali ho baby do reči. – Vzali ho baby v reč.
Z tvojej vyhne to vyšlo!
Mnoho by potreboval plátna, kto by chcel všetkým ľuďom ústa zašiť. – Mnoho by potreboval nití, kto by chcel všetkým ľuďom ústa zašiť.
Musel by si mnoho chleba mať, aby si všetkým ľuďom ústa zapchal.
Ústa nikomu nezašiješ.
Zapchajže ľuďom ústa.
Všetci sú zlí, len on je dobrý!
